ROZPRÁVKY PRE MOJE KVETY

ukážka z knihy

Voľne dostupná zbierka básní (e-kniha)

https://issuu.com/zuzanakuglerova/docs/zbierka_po__zie_zuzany_kuglerovej

Rozprávky z blogu - zvuková ukážka

https://www.ziveknihy.sk/kniha/rozpravky-z-blogu

TREŤORODENÍ

(ukážka z historickej fantasy HAWRÁNOK)

Treťorodení

Napriek slovám pani Erborg ma žreci z Hawranieho chrámu neodviedli preč hneď. Ešte aj nasledujúci deň sa zdržali v našej osade. Vyberali barany, kozy, býky - všetky zvieratá museli byť bez chyby, dokonalé, zdravé, bez najmenšieho náznaku poranenia. Iba tak mohli byť obetovaní Hawranej bohyni.

Mali so mnou čosi spoločné. Treťorodenstvo. Bol to prastarý zvyk, ktorý sa v našich rodoch usídlil v ďalekej hĺbke vekov. Bohom sa neobetoval prvý chlapec, ktorý vzišiel zo spojenia muža a ženy, ale až tretí. Nik netušil, prečo je to tak. Bolo to tak však zaznamenané už v najstaršej z keltských ság, ktorú napísal legendárny fíli Talisien. Jeho piesne mali vraj v sebe toľkú múdrosť, že ho vzal do služby samotný boh Teutates. Daroval mu čarodejnú harfu, na ktorej Talisien hrával vtedy, keď bol Teutatesov hnev najväčší. Čaro jeho slov a hĺbka jeho melódií dokázala utíšiť Teutatesovu zlosť a premeniť boha na krotkého baránka. Preto bol Talisien obľúbený u všetkých keltských kmeňov a rodov.

Aj môj brat Lamoš sa k nebeskému harfeníkovi často modlil. Veď Talisien bol učiteľom prvého z božských remesiel - poézie a hudby. Nielen Teutates, ale aj jeho matka Rigani podliehala kúzlu zázračnej harfy.

Iba na jednou Taliesinova harfa nemala moc: nad Hawraňou bohyňou. Nebola taká škaredá a stará ako jej staršia sestra Rigani, práve naopak, často sa zjavovala ako krásna, mladá žena, no ešte častejšie sa skrývala v kŕdli havranov. Ale jej pravú podobu - tvár ohnivej smrti, ukazovala iba v chvíľach zápalných obetí.

Smrti som sa nebála.

Bola prirodzenou súčasťou nášho bytia, oslobodzovala naše duše z rán umierajúceho tela. Odvádzala nás na Ostrovy nikoho, kde sa duše zotavovali z útrap, jedli tam zo zlatých mís najvyberanejšie kúsky jedla a pili zo zlatých pohárov nektár. Okolo nich poletovala zlatá Talisienova harfa a zneli piesne starých ság. Ostrovy nikoho boli plné tanca a radosti. Ísť tam znamenalo vyslobodenie. Preto sa smrti žiaden Kelt nebál.

Z čoho sme však mali desivý strach, bol spôsob umierania. Odísť rýchlo a hneď - to bolo zbožné želanie každého z nás. Jediná rana mečom. Dýkou. Šípom. Alebo rýchlo účinkujúci jed. Boli však umierania, ktoré sa vkrádali do našich snov v tých najdesivejších vidinách, plné bolesti, zúfalstva a hrôzy.

Tvár ohnivej smrti z nich bola najstrašnejšia.

Mala som spôsob, ako sa vyhnúť hrozným predstavám. Zakazovala som si myslieť na to, čo bolo, aj na to, čo bude. Radšej som pozorovala ruch okolo seba.

Žreci oddelili od stád vybrané kusy dobytka. Pozorne skontrolovali barany, býky, aj kozy. Vohnali ich do oddelenej ohrady. Vybrali zopár žien z osady - medzi inými aj pani Erborg -a prikázali im, aby sa o zvieratá riadne postarali, vyčesali im srsť, natreli rohy olejom, vemená umyli teplou vodou. Býkom aj baranom ovešali rohy červenými stuhami. Kozám uviazali stuhy na chvost. Nakŕmili zvieratá. Spolu so zvieratami som sa ocitla v ohrade aj ja. Ollam Mart dal ženám rozkaz, aby mi prichystali slamené lôžko, na jednu noc, poslednú, ktorú som mala stráviť v Hwozde.

Pozorovala som pani Eborg, ako prináša veľké snopy sena. S pomocou ďalších žien ustlala lôžko. Po celý čas neprehovorila ani slovo.

Nejaký tajný kútik môjho srdca stále dúfal, že sa aspoň na mňa pozrie, že uzriem slzu v kútiku jej oka, alebo aspoň vlhkosť v očiach. Ale nič. Zostala som pre ňu cudzia, neviditeľná, ako keby som vôbec nebola.

Ani ostatné ženy sa so mnou nerozprávali. Nemohli.

Spomenula som si na Raracha, na jeho slová... To on mi vravel, že ma zbadala Tá, ktorej meno je lepšie nevysloviť. Hawrania bohyňa.

Aká škoda, že škriatok nemôže ísť so mnou. Je navždy pripútaný k domu, do ktorého sa nasťahoval. Navždy? Lamoš by mi už oponoval - navždy nie, iba dovtedy, kým sa ten dom nepremení na popol.

Rarášok, priateľ môj... Bude mi chýbať! Tak ako všetci domáci škriatkovia, vidí to, čo je ľudským očiam ukryté. Budúcnosť. Vie ju čítať tretím okom, ktoré má skryté v štici. Hovoria to naše ženy z Hwozdu. Ale Lamoš by im už protirečil, vraj tak sa vyrábajú zbytočné legendy a povesti - a pravdy majú v sebe iba tak málo, ako je zrniek v prázdnej makovici. Pretože Rarachovia nemajú tretie oko v štici, ale na chrbáte. Ukryté pod najdlhším chlpom.

Vďaka tomu oku Rarášok vedel, čo ma čaká. A vopred poznal aj trúfalé klamstvo pani Erborg, rovnako odvážne ako kruté. Pretože Erborg sa rozhodla dať miesto syna Hawranej bohyni dcéru. Synov milovala. S dievčaťom bola iba oštara, najmä takým neduživým, ako ja. Keby som bola ako ostatné dievčatá z našej osady, plavovlasá, ružovolíca, s oblými bokmi a plnými prsiami, možno by sa nado mnou zľutovala, aj keď len pre predstavu, že si ma odvedie nejaký šikovný rybár. No ja som bola dievča, o aké muži neprejavujú záujem - kostnatá, vyhúknutá, bez pŕs a bez oblých bokov. Nebolo zo mňa ťažké spraviť chlapca.

.

HAWRÁNOK

(historická fantasy zo slovenských dejín)

ukážka z románu

1. kapitola

Piesne ďateliny

V sýtomodrom ovzduší, pretkaným žiarivými prstami svetlovlasého boha Taranisa, sa chvela melódia. Taká tá šantivá, nezbedná, ktorá sa objaví vždy, keď na zem prichádza Eriu, najkrajšia panna Zásvetia. Má dlhé, žiarivo biele vlasy. Splývajú jej až po zem, vrastajú cez steblá trávy ku korienkom zeme. Z nej Eriu čerpá silu, aby urobila svet spevavejším, voňavejším a krajším. A biela ďatelina, ktorá kvitne v jej stopách, spieva.

Viem to, pretože tak mi to rozprával môj brat Kair Lamoš, ktorý pred mnohými rokmi odišiel cestou Modrej rieky na Ostrov jabloní.

"Má ešte dvanásť ďalších sestier," hovoril mi Lamoš, "a každá nesie v sebe zatmenie jedného mesiaca. Najstaršia je Olwen, potom Olsín, Ogwen, Luane, Lugga, Lugaid, Larda a Lebor, to sú dvojčatá. No a ešte Gwiona, Gara a Tara. Eriu je z nich najmladšia aj najkrajšia. Jej otecYngwan ju stráži ako oko v hlave. Nechce ju pustiť medzi obyčajných smrtelníkov. Bojí sa, že sa Eriu zamiluje a ľahne si ku boku muža. Keby sa tak stalo a Eriu by otehotnela, Zásvetie by stratilo svoju moc a všetky duše mŕtvych by sa rozbehli medzi nás. Vieš si predstaviť, aký chaos by nastal? Preto si Yngwan priputáva Eriu k sebe reťazou zo strieborných hviezd. Na noc si kladie nohy do jej lona. Mnohí bohovia sa už snažili získať jej priazeň, ale Yngwan ich vždy zahnal od brán Zásvetia. Dokonca ani Taranisove lúče nemohli pohladiť Eriinu tvár.

Možno by bola Eriu navždy uväznená v Zásvetí, keby jej múdrosť nebola ešte väčšia ako jej krása. Vymyslela si na svojho otca lesť. Raz v noci prikázala svojej slúžke Arian Rod, aby si obliekla jej šaty. Ešte predtým opila otca medovinou. Keď išiel spať, položil svoje nohy do Arianinho lona. Len čo zaspal, Eriu vyšla von zo Zásvetia, aby si konečne obzrela svet ľudí. Prechádzala sa po lúkach a jej dlhé vlasy, pretkané svetlom mesiaca, sa dotýkali zeme. Prebúdzali korene tráv. Vyvolávali kvety z hĺbok. Oslobodzovali vône. V jej stopách kvitla mesačná ďatelina, rovnako žiarivá a biela, ako vlasy Eriu. Prechádzala sa celú noc, až kým sa nad líniou hôr neobjavili prvé ranné zore. Božský Taranis[1] sa práve prebúdzal. Z polosna uzrel Eriu. Vzal na seba podobu jeleňa so zlatým parožím a rozbehol sa k nej. Eriu sa ho zľakla a premenila sa na laň. Utiekla pred ním do brán Zásvetia. Zostala po nej len tá biela ďatelina. A piesne prebudenej zeme. Taranisov obraz sa jej však hlboko vryl do srdca. Preto vychádza každú jar zo Zásvetia, aby sa s ním stretla."

Tak mi to rozprával môj brat Lamoš.

Eriu mi každú jar prinášala od neho pozdrav: kvety plánok, čo rozkvitali za našou osadou. Milovala som vôňu jabloní. Len čo sa objavili na stromoch prvé puky, chodievala som do posvätného hája a hádala som, v ktorom z pukov sa ukrýva maličká Etien, víla, ktorú Eriu nosí ako ozdobu v svojich dlhých žiarivo bielych vlasoch.

Tento rok Eriu prišla skoro, ešte pred beltainom[2]. Jablone voňali silnejšie než inokedy a piesne ďateliny zneli hlasnejšie. Preto som vedela, že môj brat sa vráti, mocnejší o dvanásť rokov. Za ten čas sa z neho stal fílí[3], múdry muž, ktorého druidi naučili svojim tajomstvám a ktorý vie, že slovo je silnejšia zbraň, než meč.

Tešila som sa naňho tak, ako sa vie len sestra tešiť na milovaného brata. Veď bol jediný, ktorý ma v časoch útleho detstva brával za ruku a odchádzal so mnou do lesa, ukazoval mi rôzne byliny a a rozprával mi o ich liečivej moci. Keď som bola malá, rada som sedávala pri jeho boku a pozorovala čudesné obrazy zvierat, ktoré kreslil koncom zastrúhaného konára do hliny. Pri matkinom boku nebolo pre dievča miesto.

Naším rodovým bohom bol Taranis a totémovým zvieraťom jeleň so zlatým parožím. Pod kopcom, na ktorom sa rozprestierala naša osada, bolo jeleňov viac než dosť. Muži ich nelovili - veď boli božským prevtelením slnečného Taranisa - a nelovili ani lane, pretože tie tvorili sprievodnú družinu bielovlasej Eriu. Možno aj preto Taranis obdaril naše ženy svojim dotykom. Mali vlasy rovnako zlaté ako on.

Len ja som bola výnimka. Taranis si pri mojom narodení zakryl svoju slnečnú tvár a obdaril ma vlasmi farby odchádzajúcej noci, tmavými, so zábleskami hviezd. Aj oči som mala iné než naše krásne, plnoboké ženy. Veľké a temné, akoby mi ich prepožičala bohyňa Rigani.

Považovala som sa za najškaredšie dievča rodu a vôbec som sa nečudovala, že ma matka nemá rada. Napokon, bohovia to tak odjakživa určili: dievčatá neboli stvorené pre náruč matiek, ale pre náruč mužov. Zdalo sa mi celkom prirodzené, že matka nadovšetko miluje svojich plavovlasých synov, rozmaznáva ich a chráni, pečie pre nich vyberané jedlá a dáva im najlepšie kúsky zajačiny. Nezávidela som svojim bratom. Brala som svoj údel taký, ako mi ho prisúdili bohovia: vždy v tieni, vždy v pozadí, vždy po ruke.

No tušila som, že môj osud bude iný, aj keď som ešte nevedela, aký. Nestanem sa jednou z mnohých. Nebudem zohrievať lôžko nášho ádriho[4], ani na jednu noc. Neprejdem slávnosťou panien, počas ktorej dievčatá z osady berú na seba podobu bielovlasej Eriu.

Môj otec zmizol v deň, keď som vyšla z lona svojej matky. Vykĺzla som odtiaľ spolu so svojim bratom - dvojčaťom. No hoci sme sa s Bariom tlačili spolu pod jej srdcom, boli sme takí rozdielní ako deň a noc. Bariu prišiel na svet prvý a bol ako všetky deti v našej osade. Silný, bacuľatý, svetlovlasý, s ružovou pokožkou. Držal však v ruke moje vlasy - a vytiahol ma za sebou. Svoj pravý opak: škaredé neduživča s bujnou šticou na hlave a matnou, pokrčenou pokožkou. Bariu kričal, ja som mlčala. Matka ma podala najbližšej otrokyni a Baria si priložila k plnému, naliatemu prsníku. Otec sa na to chvíľu pozeral, potom sa otočil a odišiel. Nikdy sa do nášho domu nevrátil. Matka mi často rozprávala o tom okamihu. Určite chcela, aby som sa cítila prevnilo. Opisovala každý okamih tej chvíle. Ako sa na ňu pozeral. Ako mu trhalo kútikom v očiach. Aký bes mu nahnal na čelo tiene tenmnoty. Ktorá zo Zlostníc mu zvierala srdce.

Vinila z jeho odchodu mňa. Hovorievala, že sa ma pri narodení musela dotknuť škaredá starena Rigani[5] a premeniť ma z bielovlasého, ružového stvoreniatka na vrtošivé a vychudnuté batoľa. Nikomu som sa nepáčila, len svojmu bratovi Lamošovi.

Kým bol Lamoš s nami v osade, život sa mi zdal krásny, aj napriek tomu, že na mňa vial matkin chlad. Učil ma vrývať do vyhladenej hliny podobu zvierat, vnímať reč oblakov, nárek vetra, silu dažďa a piesne starých bardov. Poodhalil mi aj tajomstvá našich bohov a tak som vedela, že slnečný Taranis sa vždy na jeseň premieňa na zachmúreného Teutata[6], ktorý má na hlave baranie rohy a vyžaduje si ľudské obete. Nik nevie utíšiť jeho hnev. A keď sa hnevá, baranie rohy mu udierajú do najvyšších skál, hromobitie je jeho rev, krupobitie je jeho pot. Žmurknutím oka spúšťa z hôr snehové lavíny. Škrabnutím nechta premieňa svet na ľad. No trvá to len dovtedy, kým znovu nevyjde na svet Eriu. Vtedy sa strašný Teutates opäť premieňa na zaľúbeného zlatovlasého Taranisa, ktorý nechce nič iné, iba nájsť svoju milú.

Milovala som Lamošove príbehy a počúvala by som ich celé dni. Jeho však ovládol dych túžby a chcel porozumieť umeniu siedmych božských remesiel. Preto sa rozhodol stať fílim, žiakom druidov.

Dodnes si pamätám deň, keď ho odniesla Modrá rieka Wag[7]. Jej spenené vlny od rána spievali pieseň ďalekých ciest. Na prístavisku, ktoré patrilo nášmu ádrimu, pristala loď cudzích kupcov. Lamoš už na ňu čakal. Nastúpil na ňu, obzrel sa, oprel o zábradlie. Loď sa vzďaľovala od brehu a on mi mával. Vietor doniesol jeho slová:

"Vrátim sa o dvanásť rokov, Nédé. Potom spolu vyhľadáme otca!"

Odvtedy som často chodievala do prístaviska na brehu. Najradšej by som počítala zrnká času, čas však nie je zo zrna, nepresýpa sa, len tak plynie. Pre malé dievča, čo čaká milovaného brata, príliš pomaly. Sedávala som opretá chrbtom o kameň, snívala o tajuplných diaľkach, o širokých vodách, uprostred ktorých sa skrýva posvätný Ostrov jabloní.

Snívala som tak každú jar, keď na svet prichádzala najkrajšia panna Zásvetia, Eriu, aby sa stretla s Taranisom.

________________________________________________________________________

Snívala som tak aj v deň, keď do našej osady vkročili žreci z Hawranieho chrámu. Priviedol ich Ollam Mart. Tak, ako môj brat Lamoš, aj on prešiel dvanásťročným učením na Ostrove jabloní. Na rozdiel od Lamoša však už bol zasvätený. Každý vedel, že si ho najvyšší žrec Hawranej bohyne vybral za následníka a zveril mu tie najnáročnejšie úlohy. Patril k ním aj výber treťorodených synov.

[1] V keltskej mytológii zosobnenie dopoludňajšieho slnka.

[2] Beltain - kelstký sviatok jari, oslavoval sa 30-tého apríla

[3] Žiak druida

[4] Vodca keltského kmeňa, vládca, resp. kráľ.

[5] V keltskom panteone bohyňa osudu, vedela brať na seba rôzne podoby

[6] Iná obdoba slnečného boha, predstavuje popoludňajšie slnko

[7] Váh - toto pomenovanie pochádza až z keltských čias

Hawránok 

(historická fantasy zo slovenských dejín)

ukážka

Neviem, ako dlho sme sa milovali... Také chvíle sa nedajú zrátať. No keď rozkoš po tretíkrát rozochvela útroby mojej Néde, keď mi ukojená a stíchnutá položila hlavu na hruď, pošepkal som jej:

"Milujem ťa, Néde..."

A ona mi odvetila:

"Aj ja teba, Ollam..."

_____________________________________________________________________

Neveril som, žeby sa v takej chvíli mohla zmýliť. No predsa som dúfal... Odtisol som ju trochu bokom a posadil sa:

"Néde, to som ja..."

"Viem, Ollam..."usmiala sa. "Dívala som sa, ako si kráčal dole po chodníku. Doniesol si mi ten plášť, o ktorý som ťa prosila?"

Po celý čas, čo som ju zvieral v náručí, videla vo mne iného muža. Toho, ktorého som najviac nenávidel, pretože zabil moju matku, a teraz chcel zabiť aj ju, Néde. Vlastne sa mu to už podarilo. Pretože duša Néde bola tak zajatá v okovách Ollamových kúziel, že ma nespoznala.

Zničený som vyšiel von z jaskynného komplexu. Na kameni vedľa vchodu sedel Ollam. Posmešne sa usmieval.

"Môžeš ju mať, koľko chceš," povedal mi,.

Najradšej by som ho udrel do tváre, jeho kúzla však boli mocnejšie, než môj hnev. Ochromil moju vôľu a vohnal mi do duše Sužobu[1]. Zovrela mi srdce do svojich čiernych zakrvavených dlaní a gniavila ho, tak silno a tak veľmi, ako to vedia iba Balloroví démoni.

Radšej som sa pobral za Lamošom. Rozpovedal som mu, čo sa stalo.

"Je to Ollamov spôsob, ako oslabiť moc Néde." vysvetloval mi. "Panenská kňažka bola príliš silný súper. Sila z nej odchádza s každou minútou milovania."

"Oslovila ma jeho menom..." žaloval som sa mu. V hlase som mal slzy, aj keď sa to na bojovníka nepatrí. "Myslíš si, že... že ju mal aj on?"

"Čo sa ho pýtaš na takú sprostosť, ty tupec!" zavrčal spoza môjho pleca Rarach. "Pravdaže ju mal. Len taký zamilovaný blázon ako ty ešte o tom môže pochybovať!"

______________________________________________________________________

Želal som si len jediné: aby ma Prevozník Smertios previezol na svojej plti k Ostrovom nikoho. Vojsť do Zásvetia a ponoriť sa do vôd zabudnutia. Očistiť sa z vône Néde, z chuti jej bozkov, zo štiav jej lona. Vyhnať si z pamäte hebkosť jej pokožky, pružnosť jej tela.

Bohyňa zabudnutia Medb[2] však ku mne neprišla. Nevzala mi boľavú hlavu do láskavých dlaní. Neprešla mi po pamäti strieborným pierkom, čo maže spomienky.

Aby som prišiel na iné myšlienky, pomáhal som Bledovi pri zvieratách a robil tu najtvrdšiu a najšpinavšiu prácu. Kydal som hnoj a močovku, páchol som ako kozy, zarastal som a špina sa mi lepila na každý pór tela. Aj Raracha som odháňal. Stále sa chcel so mnou o nej rozprávať! A stále o nej hovoril tými najhrubšími a najvulgárnejšími výrazmi, aké poznal:

"Radodajka, etruská pobehlica! Širokorozkročnôžka! Bezškriatkovská Prdelškrabka!"

To posledné bola jeho najšťavnatejšia nadávka. Mal som podozrenie, že nadáva tak preto, aby ma rozosmial. No nepodarilo sa mu to.

_____________________________________________________________________

Občas sme videli Néde, ako ide od jaskýň smerom k Hawraniemu chrámu. Vždy ju sprevádzal Ollam. Nezastavovala sa pri mne, jej štíhle nohy stúpali po schodoch z jasenového dreva s takým pôvabom a ľahkosťou, že sa mi zastavoval dych.

No ani ja som nezdvíhal oči k nej. Bol som presvedčený, že ma nevidí, a ak áno, tak len ako špinavého pastiera. Zabudla na mňa? Neviem... Ollamovo kúzlo však bolo silné. Možno som bol ešte stále usadený kdesi v hĺbke jej bytosti, ale ak to tak bolo, spomínala len na chlapca zo svojho detstva, či na slepca z etruských baní. Ten Silein, ktorý bol tu, teraz, v tomto okamihu, pre ňu neexistoval.

Nechcel som sa stretávať ani s Lamošom. Načo? Sám si vybral svoj osud... Vymenil svoj život za život Néde. No nezachraňoval silnú a mocnú kňažku, ktorá sa kedysi chcela postaviť Hawranej bohyni... Zahraňoval len slabú ženu, túžiacu po rozkoši a po milovaní.

Možno by sa mi Súženie[3] celkom vpilo do krvi, keby jedného dňa neprišiel za mnou Cert z Hwozdu. Vraj Berwyn, moja dobrá, statočná žena, každú chvíľu porodí. Chce, aby som bol v tej chvíli pri nej.

Zahanbil som sa, pretože v posledných dňoch som myslel na všetko iné, len nie na Bedwyr. Nezaslúžila si to. Veď ma nasledovala až do Hwozdu, hoci vedela, že idem za inou ženou. Rozlúčil som sa s Bledom aj s Ywrou a išiel za Certom. Do Hwozdu sme prišli tou istou cestou, ako sme z neho odišli - na plti. Ruky rieky nás priniesli až do prístaviska.

Hoci už boli jablká pozberané, Hwozd nimi stále voňal. Ženy robili mušt. Okolo nádob, v ktorých boli jablká naukladané, pobehovali deti.

Keď som vstúpil do domu s okrúhlou strechou, Bedwyr sa snažila vstať z lôžka, ale išlo jej to ťažko, pretože na jej brucho už klopala Damona, aby vyvolala z jej útrob dieťa von.

"Lež," prikázal som svojej žene.

S úľavou si ľahla nazad do plátených prikrývok. Prisadol som si k nej a objal ju okolo ramien, hoci takéto prejavy nežnosti nebývajú u Keltov zvykom. Cítil som sa však pri nej previnilo a chcel som, aby videla, že mi na nej záleží.

"Ako ti je?" opýtal som sa.

"Keď si pri mne, tak dobre." odpovedala.

_______________________________________________________________________

Dieťatko sa začalo tlačiť na svet presne v tom okamihu, keď sa Taranis uložil do rokliny, kde mal svoju posteľ. Ukoval mu ju božský kováč Gorbliu zo súmračnej noci, pretkanej hviezdami. Chlapček prišiel s krikom, mal mocný hlas, ukázal všetkým naokolo, že jeho pľúca sú silné a že raz bude vedieť spievať. Pohojdal som ho v náručí, zdvihol ku hviezdam, potom som ho plesol po holom zadočku a povedal obvyklú formulku:

"Si z môjho semena, tak nes moje meno ďalej."

Bedwyr sa na nás šťastne dívala. V očiach mala ten jas, aký mávajú ženy, keď sa im splnia tajné sny. Držal som synčeka dovtedy na rukách, kým ženy nevyčistili Bedwyr od krvi a nevložili jej medzi nohy čistú plachietku. Potom som jej chlapčeka podal. Priložila si ho k naliatemu prsníku a opýtala sa:

"Aké meno mu dáme?"

"Sileinov Talisien," odvetil som.

Usmiala sa. Rozumela môjmu rozhodnutiu. Chlapček mal hlas, ktorý mu vopred predurčil osud. Aj Talisien, božský harfeník, spieval na zhromaždení bohov mocným a jasným hlasom. Dokázal ním všetkých okúzliť.

Pri Bedwyr a Talisienovi som zabudol na Néde aj na Lamoša. Nedbal som ani na to, že Rarach zostal v Hawránku. Napriek tomu, že už bol mojim škriatkom, odmietol odísť od Néde.

"Nech je aká je, možno raz bude iná." skonštatoval previnilo, keď som mu dal najavo, že iné si myslí a iné hovorí. "Čo ak sa preberie z Ollamovho kúzla? Bude niekoho potrebovať. A ten niekto budem ja."

Nechýbal mi. Ani on, ani Neplecha. Stačila mi moja malá rodinka.

Nebolo treba strieborného pierka Medb... Díval som sa, ako sa Talisienove ústa prisávajú na Bedwyrinu bradavku, ako z nej sajú mlieko, ako sa zopár kvapiek spúšťa kútikom jeho drobných úst. Hladil som ho po detskej hebkej pokožke, nežnej a voňavej, len aby som nemusel myslieť na inú pokožku, rovnako nežnú a voňavú.

Zdalo sa, že Medb sa nado mnou zmilovala a konečne mi dopriala spočinutie v pokoji obyčajných dní.

No bolo to len zdanie.

___________________________________________________________________

Prešiel mesiac odkedy Damona otvorila Bedwyr brucho a privolala na svet Talisiena. Slnečný boh Taranis sa v ten deň pobral skôr na svoje lôžko zo súmračnej noci, pretkanej hviezdami. Zotmelo sa. Náhle a nečakane. Tma spadla na Hwozd tak rýchlo, že všetkých schytil strach. Nebol to obyčajný súmrak. Žiadne pomalé kotúľanie slnečného kotúča do rokliny. Len tma, ktorá znenazdajky v jedinom krátkom okamihu vystriedala slnečný deň.

Tma, plná šumu.

Vyšiel som pred dom, v ktorom práve Bedwyr kojila Talisiena a skúmavo sa zahľadel okolo seba. Vo vzduchu sa čosi trepotalo, chvelo. Vtedy som si ich všimol. Krkavcov. Čiernych, okrídlených jazdcov. To oni spôsobili tmu. Bolo ich toľko, že zastreli celú oblohu. No nemierili k Hwozdu. Nezosadli nad ním. Všetky leteli smerom k Hawránku.

[1] Mytologická bytosť

[2] Bohyňa z keltského panteonu

[3] Mytologická bytosť

Rozprávky z blogu

Ako sme hodovali v Rárohu

Cestičiek v blogu je na tisíce a každá z nich je zarastená vysokou trávou slov. Sú spletité a husté, takže niekedy ani nevidieť, čo skrývajú za Rárohom. Mohla by som povedať, že za čertovým rohom, alebo za rohom Chalúpky, ale tentokrát je reč o pravom, nefalšovanom Rárohu. Jasnačka, len málokto vie, že Rároh je vlastne brloh škriatkov.

Často vodievam svoje rozprávky do Rárohu. Majú tam skvelý hostinec so skvelým kuchárom a skvelým dídžejom. Tým kuchárom je MartinS, ktorý má básničkový blog a vie ukuchtiť z básničiek samé dobroty. Poskladal už z písmeniek aj klobáskovú tortu a tá veru mojim rozprávkam mimoriadne chutí. Dídžej Belívčo im zas vie takú zahrať, že by len dupkali a tancovali. Pustí im pesničky zo svojej virtuálnej staničky, a rozprávky hneď krepčia. Hop sem, hop tam. Skok sem, skok tam. Ani spať mu nedajú. Niekedy musí Belívčo hrať celú, celučičkú noc. Ak nie do tanca, tak na snívanie. Pekne sa poskladajú v Rárohu na lavicu, uško vedľa uška, bruško vedľa bruška, počúvajú a snívajú. Ak náhodou muzička prestane hrať, hneď do mňa strkajú: povedz Belívčovi, nech ďalej hrá. Vyhoviem im, čoby nie, veď pre rozprávky spravím všetko. Pošlem Belívčovi po papagájovi Ďurovi správu, že sa nám chce tancovať, a muzička opäť znie. Nečudo, že rozprávky nikdy nechcú ísť z Rárohu preč a večne sa so mnou škriepia, že ich bolia nohy a ak chcem putovať, tak nech si putujem po blogových cestičkách sama.

Stalo sa tak aj v tento deň. Len čo sme prišli do Rárohu, poskákali na dve lavice okolo stola a začali oň klopať drevenými lyžicami. Dožadovali sa tak klobáskovej torty. MartinS ju ale nemal upečenú, a tak som vedela, že to bude trvať prinajmenšom desať dlhočizných okamihov.

Povedala som si, nech si tam sedia a čakajú, alebo tancujú, ja sa poberiem ďalej na vandrovku. Prešmykla som sa cez vrátka Rárohu a zamierila k najbližšej cestičke. Tak ako všetky, aj ona bola z oboch strán obkolesená vysokou trávou slov. Idem si, kráčam z nohy na nohu, pospevujúc si dáku z Belívčových pesničiek, keď tu zrazu z ničoho nič predo mnou vyrástol velikánsky balvan. Ozrutný, mohutný až strach. Vysoký až po nebo. Ak som mu chcela vidieť na samotný vrchol, riadne som musela vyvrátiť hlavu dozadu. Pomknem sa trochu vľavo, že ho obídem, on sa pomkne tiež. V tú istú stranu, ako ja. Pomknem sa vpravo - a on zase stojí predo mnou. Zrátala som si, že dve a dve sú štyri a že tou cestou ďalej nedôjdem. Vrátila som sa na najbližšie rázcestie a vybrala sa iným smerom. Znovu si idem, kráčam, pospevujem si Belívčovu pesničku - a je balvan opäť predo mnou. Z čista jasna sa objavil aj na tej druhej ceste. Zas ho skúšam obísť vľavo - nedá sa. Skúšam ho obísť vpravo - ani tam sa nedá. Urobila som čelom vzad a hľadám tretiu cestu. Našla som ju, no už som si nespievala. Mala som tušenie, že ten balvanisko - ako na potvoru - stretnem zas. Nemýlila som sa. Už som sa ani nepokúšala obísť ho. Len som sa naň trochu zamračene pozrela a hovorím mu:

"Čo sa mi stále moceš pod nohy? Kvôli tebe nemôžem ísť ďalej. A kto si vlastne?"

"Čo nevidíš?" odvrkol mi. "Som tvoj balvan!"

"Môj? Ako to, že môj."

"Rozhodol tak pán Osud."

"Aký pán Osud?" napaprčila som sa. "Žiadneho nepoznám. Nechápem, prečo by mal tak hlúpo rozhodovať. Strkať mi do cesty dáky balvan!"

"Hm, takže hlúpy." ozval sa odkiaľsi posmešný hlások.

Jastrím očami dookola, aby som zistila, komu patrí. Nikoho som nezbadala. Až celkom nakoniec, keď som si takmer vyočila oči, som uvidela havrana. Čierneho. Sedel na vrchu balvana.

"Ešte som nevidela vtáka, čo by vedel rozprávať." divím sa. "Musíš byť riadne čudo."

"Čudo?" zasmial sa. "Možno. Osud vždy býva čudný."

"To mi chceš naznačiť, že Osud si ty?" pýtam sa s takým údivom, že som až ústa zabudla zatvoriť.

"Ja, pravdaže, kto iný? Ten balvan som ti strčil do cesty naschvál."

"Aspoň mi vysvetli, prečo."

"Pretože stretol veľa lások. Všetky prišli až sem. Všetky mu zaklopali na srdce. Všetky vpustil dnu. No ani jedna sa nevrátila."

"Čo tým chceš povedať?" gánim naňho nedôverčivo.

"Čo chcem, to chcem. Po pravde chcem zistiť, prečo sa tak stalo."

"Pŕŕ, počkaj, milý pán Osud, hádam mi nechceš povedať, že to mám zistiť ja."

"Kto iný? Je tu nejaká iná Rozprávkarka?"

"Nie."

"Vidíš, milá moja. Tak ako všetky lásky, prišla si až sem. Zaklop balvanu na srdce. Uvidíme, či ťa pustí dnu."

"Veď je celý z kameňa," mračím sa. "Ako mám vedieť, kde má srdce?"

"Čo nepoznáš to označenie "srdce z kameňa? Keď je celý kameň, tak je vlastne celý srdce. Zaklop si, kde len chceš."

Zohla som ukazováčik, zľahka ho položila na povrch balvanu a klopem: KLOP, KLOP. Nečakala som, že sa čosi stane. Ale stalo sa. Balvan sa jednoducho roztvoril. Zvedavosť mi nedala a tak som vošla dnu.

 "Ale veď toto nebolo o Rárohu, ani o dídžejovi Belívčovi, ani o MartinSovi, čo vie robiť  klobáskové torty, ale o akomsi balvane, ktorý ti stál v ceste!" pohoršil sa Ťuk.

"Ako to, že nebolo?" vyhováram sa. "Bolo. V blogu všetky cesty vedú do Rárohu."

"Aj tak sa mi zdá, že si viac rozprávala o tých cestách. A o tom balvane," protirečí mi.

"Veď práve v tom je to. Na každej ceste, čo viedla do Rárohu i z Rárohu, ba aj na tých cestách, čo doň neviedli a len tak sa kľukatili medzi blogmi, som ten balvan stretla. Musela som sa s ním nejako vyrovnať."

"Ako si sa s ním vyrovnala?"

"Keby si počúval, a neprerušoval ma toľko, už by si vedel."

..No dobre, dobre." hundre si Ťuk popod nos. "Už budem ticho. Len rozprávaj."

Ako som našla svoj kamienok šťastia

Neviem, ako to vyzerá v iných balvanoch, no v tomto bolo pekne. Mal vo svojom vnútri ukrytý vlastný svet, plný farieb, vôní a krásnych slov. Hneď prvými z nich ma pohladil:

"Vitaj, Dušička." vraví mi.

"Prečo ma voláš Dušička?" čudujem sa. "Mám predsa svoje meno. Volám sa Rozprávkarka."

"Všetkým svojim láskam dávam mená."

"Všetkým? Kde sú vlastne?"

"Nepýtaj sa. Radšej poď objavovať moje farby a moje vône."

Bolo sa na čo pozerať. Celkom som zabudla, načo som sem prišla a že som vyslankyňou pána Osudu. 

"Máš to tu krásne," vravím uznalivo.

"Ešte si všetko nevidela." odpovedá mi balvan. "Na mojom vrchu sú vráta do neba a na mojom dne vráta do pekla. Chceš sa tam ísť pozrieť?"

"Chcem," usmievam sa. "Veď dostať sa do neba či do pekla nie je iba tak."

"Kam chceš ísť najprv?"

"Hádam do pekla. Nech máme to horšie čím skôr za sebou."

Farby sa zamiešali a vytvorili dúhové točité schodisko. Schody viedli až na samé dno balvanu. Zbehla som po nich dole. Pred posledným schodom stáli dvierka. Keď som sa k nemu dostala, otvorili sa. Zbadala som peklo. Čistokrvné, pravé, aké býva len v rozprávkach. S kotlami a ohňami. Okolo kotlov pobehovalo čierne chlpaté Čertisko so zakrúteným chvostom a zatočenými rohami. V rukách malo trojzubec. Občas zamiešalo bublajúcu smolu.

"Toho poznám!" vyhŕkla som. "To je Čert z blogu, ten, čo ma zvykne jedovať."

"Nie, Rozprávkarka." vraví mi balvan. "To nie je Čert z blogu. To je len obraz niekoho, kto by sa ním mohol stať. Teraz sa poď pozrieť do neba."

Šliapem tým schodiskom jeden schod za druhým, uff, k nebeským vrátam bolo omnoho ťažšie dostať sa, ako do pekla. Napokon som to dlhokánske točité schodisko vyšliapala. Stojím pred bránou do neba. Otvorila som ju a pozerám sa na množstvo bielych obláčikov. Skáče po nich Anjel. Inak beťár s krídlami. Občas nadvihne svoju dlhú bielu košeľu a ukazuje chlpaté nohy. Zbadal ma stáť v otvorených dverách. Pribehol ku mne a vraví mi: 

"Mám sa pre teba obetovať?"

"Čože?" pýtam sa nechápavo. "Obetovať sa... To je zvláštne slovo. Čo to vlastne znamená?"

"Že by som sa kvôli tebe niečoho vzdal, tak ako kvôli všetkým láskam, čo tu boli pred tebou."

"Čoho by si sa tak mohol pre mňa vzdať?" páčim opatrne.

"Čo ja viem? Možno svojej poslušnosti. Dokonalosti. Svojej anjelskosti. Mohol by som sa stať neposlušným, Padlým Anjelom."

"Hm, a ako by sa to skončilo?" pýtam sa.

"Nie ako, ale kde." hovorí mi.

"Teda kde?" 

"Ty nevieš, kde končia padlí anjeli?" čuduje sa ten s krídlami.

"Viem. V pekle. Znamená to, žeby si kvôli mne obetoval celé nebo?"

"Ak si to zažiadaš, tak áno."

"Aha, už chápem. To tvoju podobu som videla na dne balvanu, keď som sa pozerala do pekla."

"Moju. Veď ti vravím. Som ochotný premeniť sa kvôli tebe z Anjela na Čerta."

V tej chvíli vo mne riadne hrklo. Nie je to iba tak, dostať takú ponuku. Otvorila som ústa, že mu poviem: dobre, prijímam, keď som si spomenula na pána Osud a jeho slová. Chcel, aby som zistila, čo sa stalo so všetkými láskami, čo zaklopali na srdce balvanu. Ako sa však na niečo také spýtať Anjela, čo sa chce pre vás stať Čertom? Radšej som sa odmlčala a rozmýšľam, rozmýšľam, až sa mi z hlavy parí. Potom som na to prišla. Tak ako ja, aj predošlé lásky prešli tým divným schodiskom. Najprv uzreli peklo a v ňom Čerta. Potom uzreli nebo a v ňom Anjela. Stratili sa, lebo prijali Anjelovu obeť. Preto sa nikdy nevrátili. Preto ich balvan zo seba nikdy nepustil.

"Ďakujem ti za tvoju ponuku, milý Anjel," vytisla som zo seba. "Je to krásna predstava, že chceš kvôli mne opustiť nebo. No je to len predstava. Skutočnosť je iná. Ty patríš sem a ja k svojim rozprávkam. Nemôžem prijať tvoju obeť."

"Ach." vydýchol si Anjel a v jeho hlase zaznel údiv aj úľava. "Hovoríš inak ako tie, čo tu boli pred tebou. Dám ti za to maličkú odmenu. Vezmem ťa na malú prechádzku."

Podal mi ruku a pomohol mi vykročiť na prvý oblak, čo bol za dverami. Tam ma vzal do náruče a vyletel so mnou vysoko, tak vysoko, ako sa len dalo. Keď sme už boli na najvyššom poschodí neba, povedal mi:

"Pozri sa dole. Čo vidíš?"

"Nič. Alebo vlastne všetko. Celý svet. Aj ten blogový so všetkými jeho cestičkami, aj s Rozprávkovom a Rárohom."

"Pozri sa ešte lepšie. Uvidíš ešte niečo iné."

"Na ceste leží kamienok. Biely. Celkom maličký."

"To je tvoj balvan. Ten, ktorý sa ti zdal spočiatku taký velikánsky. Zmenila si ho."

"Ja?" čudujem sa.

"Vlastne ani nie. Nezmenila si ho. Zmenil sa len tvoj pohľad naň."

"Ach, chápem." zasmiala som sa. "Vôbec nie je taký, aký sa mi spočiatku zdal. Dá sa ním pohnúť. Ba dokonca sa dá aj skryť."

"Tak, Rozprávkarka. A teraz už leť."

Páni moji, niečo také som nikdy nezažila. Anjel ma jednoducho z tej výšky pustil. No ja som nepadala. Letela som. Ako vták. Mäkko som dopadla na zem rovno pred biely kamienok. Neďaleko neho cupital havran, z jednej strany cesty na druhú. Očividne bol nervózny a nešťastný.

"Ach, ja hlupák." šomral si popod nos. "Prečo som ju tam poslal? Čo ak sa ani ona nevráti?"

"Pán Osud, tu som." volám naňho veselo.

"Ako dobre, ako dobre." zahundral, zatrepal krídlami a sadá si mi na plece.

"Prišla si na niečo?"

"Podľa toho na čo..." škerím sa nezbedne.

"Akože na čo? Prečo si sa ty vrátila a tamtie lásky nie?"

"Čo ja viem?" zaklamala som. Osudu predsa netreba vešať všetko na nos.

"Mňa neoklameš," škrieka havran. "Chcela si niečo iné ako ony."

"V podstate som chcela len ničovité nič," škerím sa znova.

"Takže v tom je to tajomstvo. Ony zrejme chceli viac než nič. Podaktoré možno chceli všetko. Preto ich balvan lásky zadusil."

"Nepovedal si mi, že je to balvan lásky," škaredím sa.

"Si predsa taká múdra... Mala si prísť na to sama," háda sa so mnou.

Nechala som ho, nech si ďalej škrieka svoje. Veď už bol najvyšší čas vybrať sa do Rárohu po rozprávky a odviesť ich do Rozprávkova. Iste sa prepchali Martinovou klobáskovou tortou a majú zduté brušká. Alebo ich dídžej Belívčo utancoval svojimi pesničkami až na smrť a bolia ich nôžky. Otočila som sa, že odídem. Keď som spravila prvý krok, zakopla som. O malý biely kamienok. Ten, čo bol ešte pred nedávnom obrovským balvaniskom. Sklonila som sa k nemu a pozerám sa zblízka naň. Mal hladký, lesklý povrch a ja som v ňom uvidela Čerta, čo behal od jedného kotla k druhému, aj beťára Anjela, čo sa chcel kvôli mne vzdať svojej anjelskosti. Obidvaja sa tak čudne, prosebne pozerajú na mňa.

"Chceš ma tu nechať," hovoria spolu jedným hlasom. "Ako kus skaly bez srdca."

"Tak dobre," vzdychla som si. "Vezmem ťa so sebou, môj biely kamienok. Urobím z teba svoj talizman."

Strčila som si ho do vrecka. Bol taký malý, že sa mi v ňom takmer stratil. Odvtedy nosím svoj kamienok šťastia všade so sebou.

Ako ku mne znovu prišiel pán Andersen

S nami Rozprávkarkami je to tak: vždy pred polnocou musíme zobrať košík pána Andresena a ísť hľadať roztrúsené písmenká. Veď ich nechávame kade tade. Tu pod jedným, tam pod druhým komentom, zašpásujeme, pochválime, občas štipneme, aby sa podaktoré zo spiacich blogov zobudili, občas nás aj nejaká neplecha napadne, a vystrájať by sa chcelo! Tak som si aj včera v noci veselo skackala z blogu na blog a zbierala slovíčka. Veru ich bolo požehnane, ako maku, ba čo ako maku, ako celé pole makovíc. Výborne sa čítali, najmä tie o láske, skryté v básničkách. Zastavila som sa u Ellie, ju si vždy čítam, aj keď to ona nevie, u Zojany, u Vlasedka, nakukla som aj k Martinovi, no a celkom nakoniec k Anjelovi. Nie hocijakému, ale Padlému. Mal tam básničku, narýchlo usúkanú, ako keď sudičky pradú niť a niekto ich súri, aby sa ponáhľali, pretože na ich sudbu čaká ďalší život. Nuž ale Anjelove slová, aj keď narýchlo usúkané, sa zahniezdili v mojej mysli. Uvažujem nad nimi, rozmýšľam, keď tu zrazu začujem v diaľke trepot krídel. V nočnej tme, presvietenej hviezdami, sa mihol vták. Mieril si to rovno ku mne. Najprv som si myslela, že mi Harry Potter posiela svoju soviu poštu, no keď som sa prizrela letáčikovi bližšie, zistila som, že je to môj papagáj Ďuro. Pristal mi rovno na pleci, potiahol za náušnicu a zaškriekal:

,,Rýchlo poď do Chalúpky. Máš návštevu."

Vzala som košík s nazbieranými písmenkami a ponáhľam sa nazad do Rozprávkova. Otvorím dvere - a čo nevidím. V kresle uprostred chalúpky sedí pán Andersen, nohy má natiahnuté pred sebou, pokojne poťahuje z fajky, kreslí nad hlavou obláčiky z dymu a popritom družne debatuje s mojimi rozprávkami. Teda, pardon, nie s mojimi, ale našimi. Zdalo sa, že si môj príchod ani nevšimli, tak boli zabratí do rozhovoru.

,,Tak ako sa vám vodí, maličkí?" pýtal sa ich práve.

Nuž, v tej chvíli som sa cítila všelijako, pretože som si spomenula, ako sa mi pred niekoľkými dňami stratili Kay a Gerda. A navyše som sa nechovala vždy ako vážna a zodpovedná pastierka rozprávok. Občas som sa aj rozdivočila, s kadekým jančila a tancovala, napríklad so slepým spevákom. Mala som strach, že rozprávky to všetko na mňa nažalujú. Preto som sa radšej skryla za záves pri dverách a tvárila sa, že tam nie som. Aj Ďurovi som prikázala, nech na mojom pleci čuší ako ryba vo vode, inak mu nedám ani jedno slnečnicové semiačko.

Moja intuícia ma nesklamala, veď odkedy by intuícia mohla Rozprávkarky klamať? Pán Andersen sa všetko, ale naozaj všetko dozvedel. Nič mu nezatajili, potvory rozprávkovské. Prekrikovali sa jedna cez druhú, klebetili a bonzovali, až som sa za závesom červenala od hanby. Pán Andersen ich počúval, vážne pritom kýval hlavou, občas potiahol fajkou a nakreslil ďalšie dymové koliesko do vzduchu. Keď konečne skončili svoje spovedanie, každú z nich pohladil po vlasoch. Jeho dotyk mal čarovnú moc. Všetky rozprávky sa uložili na zem a zaspali.

Len čo sa tak stalo, pán Andersen sa pozrel smerom k závesu a hovorí:

,,Hej ty, vylez odtiaľ von!"

Také slová by vo mne za iných okolností vzbudili strach, ale v jeho hlase bolo cítiť ukryté zvončeky smiechu. Nuž som ho poslúchla.

,,Ako vidím, nielenže si pásla, ale aj beťárila." vraví mi.

,,Aj..." šprtnem...

,,Aj tancovala..."

,,Aj..." prikyvujem...

,,Aj po hore v nočnej košeli behala..."

,,Aj veru, aj..." dodávam a viečka mám pritom od hanby sklopené až po zem.

,,A to sa môže?" pýta sa prísne.

,,Asi nie..." odpovedám mu.

Vtedy sa začal pán Andersen usmievať tým svojim krásnym úsmevom, aký mávajú iba králi Rozprávkarov.

,,A veru môže... Však ja sa nehnevám..."

Okamžite sa mi uľavilo. Vzala som si podušku, dala ju k jeho nohám a zadívala sa mu do tváre.

,,Takže ma nebudete hrešiť?"

,,Nie... Vlastne som prišiel preto, aby som ti položil jednu otázku. Ak by si si mohla vybrať, ktorou rozprávkovou bytosťou by si chcela byť?"

Chvíľu som rozmýšľala, na takú otázku nie je jednoduché odpovedať. No potom zo mňa vyhŕklo.

,,Maruškou. Z tej Soľ nad zlato. Rada by som chodila medzi ľuďmi a rozdávala soľ."

Pán Andersen spokojne zakýval hlavou.

,,Podaj mi to platené vrecko, čo Maruške darovala múdra starenka."

Poslúchla som ho. Našťastie Maruška spala nablízku a tak som ho mala poruke. Pán Andersen ho rozviazal, pomädlil soľ medzi prstami a pýta sa ma:

,,Vieš, čo to je?"

,,Pravdaže." odpovedám má. ,,To vie predsa každý, kto čítal Maruškinu rozprávku. Soľ."

,,Nie je soľ ako soľ. Toto je taká, ktorá sa premieňa na slová. Slová pohladenia, slová lásky. Slová nehy. Slová pomoci. Slová priateľstva. Slová, odháňajúce smútok. Slová, čo liečia žiaľ. No a preto, že si si vybrala práve rozprávku o Maruške, ti ich dávam. Tu máš. Odteraz sa budeš starať nielen o košík s písmenkami, ale aj o vrecko s láskavými slovami. Nech sa stane, ako si si želala. Choď s nimi medzi ľudí a rozsýpaj ich ako soľ!"

,,Ďakujem..." šepla som ticho, pretože pri takom veľkom dare sa malá Rozprávkarka jednoducho nezmôže na viac.

Pán Andersen vážne pokýval hlavou. Potiahol z fajky. Vykúzlil dymové koliesko. Potom druhé, tretie, štvrté. To posledné bolo veľké ako brána. Vošiel do nej a zakýval mi. Na rozlúčku. Potom zmizol.

Vzala som platené vrecúško so soľou jeho slov. Bolo ľahučké ako vtáčie pierko. A pritom plné múdrosti... A hoci som od dojatia takmer nevládala hovoriť, to, čo som pred chvíľkou šepla, som teraz zakričala nahlas, aby ma počul aj v tej dymovej bráne, ktorou odišiel nazad do svojho kráľovstva:

,,Ďakujem, pán Andersen..."