Poviedky
 

Videl som svetlo tisícročného kráľovstva

Z dymu vyšli kobylky a dostali moc, akú majú pozemské škorpióny. Povedalo sa im, aby neškodili tráve na zemi ani nijakej zeline či stromu, ale len ľuďom, ktorí nemajú na čele Božie znamenie. Dostali rozkaz, aby ich nezabíjali, ale trápili päť mesiacov. Ich trápenie bolo ako od škorpióna, keď uštipne človeka. V tie dni budú ľudia hľadať smrť, ale nenájdu ju. Budú si žiadať umrieť, ale smrť od nich utečie...

                                                                                Biblia, Zjavenie apoštola Jána, 9 kapitola, 1 až 5 verš

Celá zem obdivovala šelmu, klaňali sa drakovi, že dal moc šelme a klaňali sa aj šelme a volali: "Kto s ňou môže bojovať?"

                                                                                  Zjavenie apoštola Jána, 13 kapitola, 4 verš.

Zatratenie

Piesočná púšť sa tiahla až po čiaru skál, do biela rozpálených poludňajším slnkom. Od mesta ju delil pás smrti. Ochranný odev strážcovia mesta vydávali len na rozkaz vládcu. Žiaden obyvateľ mesta sa nad tým nepohoršoval. Malo to svoju logiku. Prečo sa túlať po púšti? Nebolo tam nič, čo by stálo za poznanie. Alebo predsa?

Často som v škole obdivoval glóbus so zelenkavými údoliami, s modrými štítmi hôr, s fialovými stužkami riek a smaragdovými hĺbkami morí. Zobrazovali minulosť? Boli len snom našich praotcov? Kde sa stratili ľudské moria, vzdúvajúce sa v uliciach svetových metropol? Čo z nich zostalo? Široké námestia svätého Jeruzalema pokrývala bujná, ale umelá zeleň. Medzi mramorovými stĺporadiami sa pohybovali tiene - ľudia. No napriek tomu som sa málo zamýšľal nad tým, čo sa stalo s kedysi kvitnúcou, prekypujúcou zemou. Povinný zákon prežitia - heslo vládcu - som poznal dokonale: neexistuje minulosť ani budúcnosť, narodenie ani smrť.

Človek má iba dnešok.

Zákon prežitia môže zlomiť len zákon lásky. Moc, ktorá tvorí túžbu spoznať sám seba. Aj keď som sa narodil v čase, keď ľudia boli už len tieňmi, objavil som v sebe to najpodstatnejšie: tajomstvo svojej duše. Jej večný smäd. Jej hľadanie. Jej cestu, ktorá ma previedla cez dni dieťaťa až k bráne dračích úst - ku smrti.

Naučil som sa milovať i nenávidieť. Spoznal som svoju minulosť - no aj to podstatné - svoju budúcnosť.

Viem, že uvidím svetlo tisícročného kráľovstva.

Tajomstvo starých fotografií

Nad múrom záhrady zapadalo slnko. Sedel som na ňom a obdivoval žeravú, oranžovú polguľu. Otec podišiel ku mne, položil mi ruku na rameno.

- Ako zvláštne to slnko zapadá... - vyslovil som podvedome.

Pozrel na mňa očami, zatiahnutými smútkom:

- Doprial by som ti spoznať naozajstné slnko...

Tak som sa dozvedel, že náš svet je krehký a zraniteľný. Skladá sa z niekoľkých miest, roztrúsených po zemi. Medzi nimi je len púšť - nekonečná a bezbrehá. Podľa legendy vraj kedysi na nej rástli stromy. Potom prišla prvá katastrofa. Všetko, čo zostalo živé, sa skrylo pod ochranu vladárovho génia. To on vytvoril z trosiek bývalých metropol mestá - satelity. Dal im umelú atmosféru, do ktorej nepreniklo ničivé žiarenie.

Nestačilo mi to.

Chcel som poznať svet minulosti. Prosil som, až kým som otca neuprosil.

Jedného dňa sa vrátil z práce domov, položil na stôl diplomatku. Vytiahol plastikovú kazetu. Chápal som, že robí čosi zakázané - presviedčali ma o tom jeho trhané, kradmé pohyby. Slávnostne otvoril veko. Uvidel som fotografiu. Bol na nej húf chlapcov, bežiacich dole k potoku. Pod bosými nohami sa im rozhŕňala tráva, zboku sa vinula škoricová stužka prašnej cestičky. Nad škoricovým ohybom sa vypínala starobylá stavba. V niečom pripomínala chrámy vladárovho génia, na jej priečelí však netrónil symbol draka, ale dve dosky, zbité na kríž. Opýtal som sa otca, čo to znamená. V ľaku si pritisol ruku na ústa a zašepkal:

- Poviem ti... Inokedy...

Hlas sa mu triasol.

Keď som sa ráno zobudil, náš dom prehľadávali vládcovi strážcovia. Po otcovi a a matke nezostala ani stopa. Začudovane som hľadel na mlčiacich mužov. Bola hexagonála - deň, keď sa oslavoval vládcov génius.

Od poslednej katastrofy sa vo všetkých mestách svätil kult veľkého draka. Kedysi v temnej, vášnivej minulosti ľudstva bol vraj zosobnením zla a stravujúceho ohňa. Vládca však zaviedol nové náboženstvo rozumu, ktorého symbolom sa stal drak. Zrušil aj sedemdenný týždeň a miesto neho zaviedol novú časovú jednotku - hexagonálu. V desiaty deň sa vykonávali chrámové obety. V desiaty rok života každé dieťa odviedli z rodičovského domu do liahní rozumu, aby sa naučilo bohatstvám múdrosti.

Môj čas sa ale nenaplnil, dúfal som, že ešte mnohé dni strávim na kolenách matky. Keď som však uzrel strážcov, útroby mi zovrelo podivné tušenie. A to som nevedel, že už nikdy neuvidím matku, otca, záhradu a múr so zapadajúcim slnkom.

V deň, keď náš dom navštívili vládcovi strážcovia, ma zasvätili Veľkému.

Liahne rozumu

V mojich génoch tkvel hlad po poznaní, preto mi vládca umožnil spoznať všetko, čo odhalila veda. V deň záverečných skúšok si ma predvolal k sebe. Mal to byť najväčší sviatok môjho života, slávnostná chvíľa, kedy sa deti menia na dospelých. Vo vládcovom paláci bolo ponuré šero, presiaknuté pachom chrámových kadidiel. Kľukaté chodbičky, pripomínajúce legendy o starobylých labyrintoch. Kráčal som nimi, až kým sa predo mnou neobjavila tvár vládcu.

- Ty si syn štátneho archivára, ktorému som zveril tajomstvo dávnych fotografií. Si vinný smrťou svojho otca.

- Nie, - vykríkol som horúčkovito, hladiac do jeho krutých očí. - Chcel som len poznať, vedieť...

- A teraz? Je už tvoj rozum nasýtený poznaním? Stačí ti, čo vieš?

- Nestačí, - šepol som s vyschnutým hrdlom.

Veľmi som sa bál, že pochopí.

Pochopil.

- Dovolím ti spoznať tajomstvo starých fotografií. Staneš sa štátnym archivárom. Ak však budeš chcieť viac, umrieš.

Večerné správy I

Nehľadal som dom, v ktorom som kedysi býval. Neúprosný zákon prežitia pohltil do nenávratna roky detstva a mladosti. Mojim novým domovom sa stala mestská knižnica. Čochvíľa som sa naučil, kde hľadať najvzácnejšie knihy, sčerneté pásy postrihaného filmu, či CD-romy, zatiahnuté patinou.

Keď som už vedel, kde je čo zaradené, sadol som si ku katalógu a načrel medzi dokumenty. Až do neskorého večera som sa v nich kochal, lúštiac ich dávnu reč. Z filmotéky som vytiahol kotúč s jednoduchým názvom: správy. Založil som ho do premietacieho prístroja a usadil sa v mäkkom kresle pred obrazovku. Do poslednej kvapky som vychutnával farebnú ilúziu minulosti.

Na plátne sa ukázal muž. Vážne pozeral na mňa. Z reproduktora zaznel jeho hlas.

- ... umiera tisíce žien a detí...

Cez plátno prebehol zrýchlený záznam. Slabé, vyhladované telá bezmocne ležali na hrudách vysušenej zeme. Za nimi sa ozývali výbuchy. Mŕtvoly sa vŕšili jedna cez druhú, nebolo vidieť, kto zomrel hladom, kto na následky ničivého žiarenia.

Záznam ukázal zemetrasenie v niektorej krajine vtedajšieho sveta. Bolo rozsiahle a ničivé. Mrakodrapy padali do roztrhnutých tektonických jám. Obloha sa zvíjala v kŕčoch. Doteraz nehybné hviezdy sa rútili v nezachytiteľnej rýchlosti na zem.

Čo sa to dialo s úbohou, malou planétou, ktorá bola po tisícročia domovom ľudstva?

Nestačil som myslieť ďalej.

Na striebristom plátne sa opäť ukázala tvár - ale už iná.

Bol to mladík približne v mojom veku. Na čele mal vypálené znamenie. Chcel čosi povedať, no zrejme sa dostal do záberu nedopatrením, pretože obraz sa zmenil skôr, než prehovoril. Ukázal sa vesmír s miliardami hviezd. Kamera v detaile zachytila jednu z nich. Smerovala k masívnemu pohoriu. Niečo na nej bolo zvláštne. Až keď preletela pred objektívom kamery, som s úžasom zistil, že je živá. Žiarivá, slnečná bytosť, plná oslepujúceho svetla. Zosadla na končiar pohoria. V ruke sa jej trblietal kľúč. Nahla sa k studničnej priepasti nad skalným masívom. Z masívu začalo čosi vystupovať. Sprvu som nevedel, čo to je, pretože obrazovka sa prudko rozochvela. Po chvíli sa však obraz ustálil. Boli to kobylky - či skôr čosi, čo sa na ne veľmi podobalo. Priepasť ich vyvrhovala zo seba v desivej, živej záplave. Mali tvár ženy s dlhými vlasmi.

Obraz sa opäť rozkolísal a na obrazovke sa ukázala vzrušená tvár mladíka s vypáleným znamením na čele:

- Napĺňajú sa slová Zjavenia. Zachránení budú len tí, čo majú pečať Najvyššieho...

Vzápätí obrazovka celkom nečakane - ako starý pretrhnutý film - zhasla.

Začal som chápať, že ľudstvo sa stalo obeťou nezmyselného podvodu.

Že život nie je len tieň, prechádzajúci sa sieňami vládcovho paláca.

Zavrel som na okamih oči. Kobylky s tvárami žien, mladík so znamením na čele - bolo to horšie, ako vládcov studený pohľad. Divadlo unavenej smrti, ktorú už omrzelo dotýkať sa človeka. Najradšej by som vstal a odišiel. Bolo však mojou povinnosťou dopozerať ten hrôzostrašný film do konca.

Večerné správy 2

Medzi ruinami zboreného mesta sa začala dvíhať hlava draka. Hadí, zvlnený krk sa otočil k objektívu. Hrôza - pozerali sa na mňa studené oči toho, kto nemá vek, kto nemá minulosť ani budúcnosť. Náš vládca. Jeho telo vrhalo chladivý tieň. Do istej miery poskytovalo bezpečie. Pohlcovalo spaľujúcu žiaru, čo pustošila okolitú zem. Ľudia z obrazovky bezhlavo utekali k nemu, žobronili o jeho ochranu.

Sľúbil im, že ich bude chrániť.

Tí malí nepatrní ľudia, ktorých ukryl vo svojom tieni, nestáli za jeho námahu. Nestáli za to, aby im ublížil. Vládca bojoval proti niekomu inému. Náhle mnou preblesol záblesk poznania. Bojoval proti znameniu na mladíkovom čele.

V tej chvíli som sa ocitol na rázcestí. Jedna cesta bola bezpečne vydláždená - viedla do siení vládcovho paláca, tá druhá bola len neistým tápaním za poznaním. Tak ako teraz ja sa kedysi rozhodovalo celé ľudstvo. Tragické následky jeho rozhodnutia som poznal. Namiesto kvitnúcej zeme púšť. Umelá civilizácia. Namiesto ľudských citov a vášni bezbrehá poslušnosť vládcovi.

Nie, nechcel som sa dať tou istou cestou ako pokolenie otcov predo mnou. Chcel som nájsť svoju vlastnú pravdu: pochopiť pečať na mladíkovom čele.

Hexagonála

Jedného dňa som zažil, ako sa znamenie, ktoré sa náš vládca snažil tak veľmi zničiť, stalo živým slovom. Zas bola hexagonála - vždy taká osudná v mojom živote - deň chrámových osláv. Keď sa skončili oslavné liturgie, zažiadalo sa mi byť trochu dlhšie vonku. Prechádzal som sa vo vlažnom jarnom vetre. Oproti sebe som uvidel kráčať dvoch mužov. Podľa oblečenia som spoznal, že sú cudzinci. Starší z nich sa zastavil pri mne a položil mi ruku na plecia.

- Prišli sme za tebou. Poslal nás Najvyšší...

Sadli sme si uprostred námestia, nedbajúc na to, že z vládcovho paláca pozerajú na nás začudované oči strážcov.

- Ako ste vedeli, že chcem spoznať pravdu? - šepol som.

- Najvyššieho spoznáš len vtedy, keď pochopíš, že vidí každú tvoju myšlienku.

- Myslel som si, že môj život patrí iba mne!

- Tvoj život je len pláštik, ktorý si v hodine smrti vyzlečieš. Keď ťa smrť zbaví tela, predstúpiš pred JEHO tvár. To je jediný, nemeniteľný zákon života.

Tak mi to povedali. A ja som nemal dôvod, prečo by som im neveril.

Dračie ústa

Cudzincov som stretol aj na druhý deň. Sedeli na tom istom mieste, kde som sa s nimi rozprával. Okolo nich hlúčik ľudí. Hovorili o všetkom, čo bolo zakázané. O zatratení. O vykúpení. O pečati. A o smrti. O znamení, ktorú dáva na čelá svojich verných syn Najvyššieho - Ukrižovaný. O tom, že je ešte vždy čas milosti.

Ale nie každý to chápal.

Podaktorí sa pýtali, na ktorej z hviezd je Ukrižovaný , ako sa dostať k nemu a kúpiť si čas milosti.

- Ukameňujte ich! - zvolali iní z davu, keď cudzinci vysvetľovali, že k vykúpeniu možno prejsť len cez ústa smrti.

Bol som zbabelý. Nezdvihol som hlas na ich obranu, hoci ma pravda o Ukrižovanom veľmi zaujímala. Po niekoľkých chvíľach padli na zem, zakrvavení, dobití. Ako v nich život vyhasínal, zapaľovalo sa znamenie na ich čele. Ale davu to nič nehovorilo. Opovržlivo šliapal po ich mŕtvolách. Aj ja som po nich šliapal. Veď boli iba mŕtvolou. Kde bol ich Najvyšší? Prečo ich nechal zomrieť, keď hovorili o ŇOM? Plakal som a moje slzy padali na dokopané, zakrvavené mŕtvoly. Plakal som nad sebou samým, nad svojou beznádejou, svojim otroctvom. Aj slzy napokon vyschli. Rozhodol som sa čakať, dúfajúc, že sa stane čosi nečakané, strašné. Tri dni som chodil k mŕtvolám. Ale Najvyšší - ak vôbec bol - neprejavoval záujem o svojich služobníkov.

Nechal som ich ležať na námestí. Boli len páchnucim mäsom - ani znamenie, ktoré žiarilo na ich čelách - z nich nerobilo čosi iné. Viac ako zápach ma však gniavilo trpké poznanie: pre ľudstvo už niet inej cesty ako do sieni vladárovho paláca...

Trpkosť je otrávenou riekou. Kopol som do jednej z mŕtvol. Nevedel som inak dať najavo svoje pohŕdanie.

Vo chvíli, keď sa moja noha dotkla mŕtvoly, zaznel za mnou unavený a trochu smutný hlas.

- Ešte vždy si nepochopil, priateľ... To, čo sa stalo, sa stalo pre teba.

Pri mojich nohách naďalej ležala kopa dokopaného mäsa. A predsa stáli živí za mnou, ako keby sa iba zlienili zo starej kože. Čosi však bolo na nich iné. Možno vnútorný jas, ktorý im vystupoval z tvárí. Znamenie, trvalo vypálené na čele. Až vtedy spadli šupiny z mojich očí. Pochopil som, že nie vládca, ale Najvyšší má v rukách život. Ľudské telo je iba obal.

Akú cena má poznanie?

Vedel som, že už nemám veľa času. Rozprával som tým, ktorých som stretol na ulici, o Tajuplných, o všetkom, čo som sa od nich dopočul. O Najvyššom, a jeho znamení, o tele, o večnosti.

Ľudia mi neverili. No napriek tomu som rozprával.

Vládca ma navštívil v noci. Vo sne. Zreteľne som ho videl vystupovať z červenkastej hmly. Povedal:

- Pamätáš sa, čo som ti hovoril v deň, keď si prvýkrát vošiel do sieni môjho paláca?

- Pamätám.

- Dovolil som ti spoznať všetky tajomstvá ľudského rozumu. Ba dokonca aj tajomstvo dávnych fotografií. Prečo si chcel poznať viac?

- Mojej duši to nestačilo. Nechcel si, aby som spoznal tajomstvo večnosti.

- Zomrieš, v mukách, ako všetci tí, čo zatúžili po znamení...

- Viem. - usmial som sa. - Ale smrť je len brána.

Ráno prišli pre mňa chrámoví strážcovia.

No ešte predtým som počul hlas. Hovoril mi:

- Blahoslavení sú mŕtvi, čo bojovali proti drakovi. Ich skutky pôjdu s nimi.

Zákon

Zákon smrti môže zlomiť len zákon lásky. Aj keď som sa narodil v čase, keď boli ľudia už len tieňmi, predsa som objavil v sebe to najpodstatnejšie: tajomstvo svojej duše. Jej večný smäd. Jej hľadanie. Jej cestu, ktorá ma previedla cez dni dieťaťa až k bráne dračích úst.

Porušil som všetky vládcove zákony.

Naučil som sa milovať i nenávidieť.

Poznal som svoju minulosť - no aj to podstatné - svoju budúcnosť. Spoznal som večnosť.

Viem, že uvidím svetlo tisícročného kráľovstva.