Videl som svetlo
tisícročného kráľovstva
Z dymu vyšli kobylky a dostali moc, akú majú
pozemské škorpióny. Povedalo sa im, aby neškodili tráve na zemi ani nijakej
zeline či stromu, ale len ľuďom, ktorí nemajú na čele Božie znamenie. Dostali rozkaz, aby ich nezabíjali, ale trápili päť mesiacov. Ich trápenie bolo ako
od škorpióna, keď uštipne človeka.
V tie dni budú ľudia hľadať smrť, ale nenájdu ju. Budú si žiadať umrieť,
ale smrť od nich utečie...
Biblia, Zjavenie apoštola Jána, 9 kapitola, 1 až 5 verš
Celá zem obdivovala šelmu, klaňali sa
drakovi, že dal moc šelme a klaňali sa aj šelme a volali: "Kto s ňou môže
bojovať?"
Zjavenie apoštola Jána, 13 kapitola, 4 verš.
Zatratenie
Piesočná púšť sa tiahla až po čiaru skál,
do biela rozpálených poludňajším slnkom. Od mesta ju delil pás smrti. Ochranný
odev strážcovia mesta vydávali len na rozkaz vládcu. Žiaden obyvateľ mesta sa
nad tým nepohoršoval. Malo to svoju logiku. Prečo sa túlať po púšti? Nebolo tam
nič, čo by stálo za poznanie. Alebo predsa?
Často som v škole obdivoval glóbus
so zelenkavými údoliami, s modrými štítmi hôr, s fialovými stužkami
riek a smaragdovými hĺbkami morí. Zobrazovali minulosť? Boli len snom
našich praotcov? Kde sa stratili ľudské moria, vzdúvajúce sa v uliciach
svetových metropol? Čo z nich zostalo?
Široké námestia svätého Jeruzalema pokrývala bujná, ale umelá zeleň.
Medzi mramorovými stĺporadiami sa pohybovali tiene - ľudia. No napriek tomu som
sa málo zamýšľal nad tým, čo sa stalo s kedysi kvitnúcou, prekypujúcou
zemou. Povinný zákon prežitia - heslo vládcu - som poznal dokonale: neexistuje minulosť ani budúcnosť, narodenie
ani smrť.
Človek má iba
dnešok.
Zákon prežitia môže zlomiť len zákon
lásky. Moc, ktorá tvorí túžbu spoznať
sám seba. Aj keď som sa narodil v čase, keď ľudia boli už len tieňmi,
objavil som v sebe to najpodstatnejšie: tajomstvo svojej duše. Jej večný
smäd. Jej hľadanie. Jej cestu, ktorá ma previedla cez dni dieťaťa až
k bráne dračích úst - ku smrti.
Naučil som sa milovať
i nenávidieť. Spoznal som svoju minulosť - no aj to podstatné - svoju budúcnosť.
Viem, že uvidím
svetlo tisícročného kráľovstva.
Tajomstvo starých
fotografií
Nad múrom záhrady zapadalo slnko. Sedel
som na ňom a obdivoval žeravú, oranžovú polguľu. Otec podišiel ku
mne, položil mi ruku na rameno.
- Ako zvláštne to
slnko zapadá... - vyslovil som podvedome.
Pozrel na mňa očami,
zatiahnutými smútkom:
- Doprial by som ti
spoznať naozajstné slnko...
Tak som sa dozvedel,
že náš svet je krehký a zraniteľný. Skladá sa z niekoľkých miest,
roztrúsených po zemi. Medzi nimi je len púšť - nekonečná a bezbrehá. Podľa
legendy vraj kedysi na nej rástli stromy. Potom prišla prvá katastrofa. Všetko,
čo zostalo živé, sa skrylo pod ochranu vladárovho génia. To on vytvoril z trosiek
bývalých metropol mestá - satelity. Dal im umelú atmosféru, do ktorej
nepreniklo ničivé žiarenie.
Nestačilo mi to.
Chcel som poznať
svet minulosti. Prosil som, až kým som otca neuprosil.
Jedného dňa sa
vrátil z práce domov, položil na stôl diplomatku. Vytiahol plastikovú
kazetu. Chápal som, že robí čosi zakázané - presviedčali ma o tom jeho
trhané, kradmé pohyby. Slávnostne otvoril veko. Uvidel som fotografiu. Bol na
nej húf chlapcov, bežiacich dole k potoku. Pod bosými nohami sa im rozhŕňala
tráva, zboku sa vinula škoricová stužka prašnej cestičky. Nad škoricovým ohybom
sa vypínala starobylá stavba. V niečom pripomínala chrámy vladárovho
génia, na jej priečelí však netrónil symbol draka, ale dve dosky, zbité na
kríž. Opýtal som sa otca, čo to znamená. V ľaku si pritisol ruku na ústa
a zašepkal:
- Poviem ti...
Inokedy...
Hlas sa mu triasol.
Keď som sa ráno zobudil, náš dom prehľadávali vládcovi strážcovia. Po
otcovi a a matke nezostala ani stopa. Začudovane som hľadel na mlčiacich
mužov. Bola hexagonála - deň, keď sa oslavoval vládcov génius.
Od poslednej
katastrofy sa vo všetkých mestách svätil kult veľkého draka. Kedysi
v temnej, vášnivej minulosti ľudstva bol vraj zosobnením zla
a stravujúceho ohňa. Vládca však zaviedol nové náboženstvo rozumu, ktorého
symbolom sa stal drak. Zrušil aj sedemdenný týždeň a miesto neho zaviedol
novú časovú jednotku - hexagonálu.
V desiaty deň sa vykonávali chrámové obety. V desiaty rok života
každé dieťa odviedli z rodičovského domu do liahní rozumu, aby sa naučilo
bohatstvám múdrosti.
Môj čas sa ale
nenaplnil, dúfal som, že ešte mnohé dni strávim na kolenách matky. Keď som však
uzrel strážcov, útroby mi zovrelo podivné tušenie. A to som nevedel, že už
nikdy neuvidím matku, otca, záhradu a múr so zapadajúcim slnkom.
V deň, keď náš
dom navštívili vládcovi strážcovia, ma zasvätili Veľkému.
Liahne rozumu
V mojich génoch tkvel hlad po
poznaní, preto mi vládca umožnil spoznať všetko, čo odhalila veda. V deň
záverečných skúšok si ma predvolal k sebe. Mal to byť najväčší sviatok
môjho života, slávnostná chvíľa, kedy sa deti menia na dospelých. Vo vládcovom
paláci bolo ponuré šero, presiaknuté pachom chrámových kadidiel. Kľukaté
chodbičky, pripomínajúce legendy o starobylých labyrintoch. Kráčal som
nimi, až kým sa predo mnou neobjavila tvár vládcu.
- Ty si syn štátneho archivára, ktorému som zveril
tajomstvo dávnych fotografií. Si vinný smrťou svojho otca.
- Nie, - vykríkol som
horúčkovito, hladiac do jeho krutých očí. - Chcel som len poznať, vedieť...
- A teraz? Je už tvoj rozum nasýtený
poznaním? Stačí ti, čo vieš?
- Nestačí,
- šepol som s vyschnutým hrdlom.
Veľmi som sa bál, že pochopí.
Pochopil.
- Dovolím ti spoznať tajomstvo starých
fotografií. Staneš sa štátnym archivárom. Ak však budeš chcieť viac, umrieš.
Večerné správy I
Nehľadal som dom,
v ktorom som kedysi býval. Neúprosný zákon prežitia pohltil do nenávratna
roky detstva a mladosti. Mojim novým domovom sa stala mestská knižnica.
Čochvíľa som sa naučil, kde hľadať najvzácnejšie knihy, sčerneté pásy postrihaného filmu, či CD-romy,
zatiahnuté patinou.
Keď som už vedel, kde je čo zaradené, sadol som si ku
katalógu a načrel medzi dokumenty. Až do neskorého večera som sa
v nich kochal, lúštiac ich dávnu reč. Z filmotéky som vytiahol kotúč
s jednoduchým názvom: správy. Založil som ho do premietacieho prístroja
a usadil sa v mäkkom kresle pred obrazovku. Do poslednej kvapky som
vychutnával farebnú ilúziu minulosti.
Na plátne sa ukázal
muž. Vážne pozeral na mňa. Z reproduktora zaznel jeho hlas.
- ... umiera tisíce
žien a detí...
Cez plátno prebehol zrýchlený záznam.
Slabé, vyhladované telá bezmocne ležali na hrudách vysušenej zeme. Za nimi sa
ozývali výbuchy. Mŕtvoly sa vŕšili jedna cez druhú, nebolo vidieť, kto zomrel
hladom, kto na následky ničivého žiarenia.
Záznam ukázal
zemetrasenie v niektorej krajine vtedajšieho sveta. Bolo rozsiahle
a ničivé. Mrakodrapy padali do roztrhnutých tektonických jám. Obloha sa
zvíjala v kŕčoch. Doteraz nehybné hviezdy sa rútili v nezachytiteľnej
rýchlosti na zem.
Čo sa to dialo s úbohou, malou
planétou, ktorá bola po tisícročia domovom ľudstva?
Nestačil som myslieť ďalej.
Na striebristom
plátne sa opäť ukázala tvár - ale už iná.
Bol to mladík
približne v mojom veku. Na čele mal vypálené znamenie. Chcel čosi povedať,
no zrejme sa dostal do záberu nedopatrením, pretože obraz sa zmenil skôr, než
prehovoril. Ukázal sa vesmír s miliardami hviezd. Kamera v detaile
zachytila jednu z nich. Smerovala k masívnemu pohoriu. Niečo na nej
bolo zvláštne. Až keď preletela pred objektívom kamery, som s úžasom
zistil, že je živá. Žiarivá, slnečná bytosť, plná oslepujúceho svetla. Zosadla
na končiar pohoria. V ruke sa jej trblietal kľúč. Nahla sa
k studničnej priepasti nad skalným masívom. Z masívu začalo
čosi vystupovať. Sprvu som nevedel, čo to je, pretože obrazovka sa prudko
rozochvela. Po chvíli sa však obraz
ustálil. Boli to kobylky - či skôr čosi, čo sa na ne veľmi podobalo. Priepasť
ich vyvrhovala zo seba v desivej, živej záplave. Mali tvár ženy
s dlhými vlasmi.
Obraz sa opäť
rozkolísal a na obrazovke sa ukázala vzrušená tvár mladíka
s vypáleným znamením na čele:
- Napĺňajú sa slová
Zjavenia. Zachránení budú len tí, čo
majú pečať Najvyššieho...
Vzápätí obrazovka
celkom nečakane - ako starý pretrhnutý film - zhasla.
Začal som chápať, že
ľudstvo sa stalo obeťou nezmyselného podvodu.
Že život nie je len
tieň, prechádzajúci sa sieňami vládcovho paláca.
Zavrel som na okamih
oči. Kobylky s tvárami žien, mladík so znamením na čele - bolo to horšie,
ako vládcov studený pohľad. Divadlo unavenej smrti, ktorú už omrzelo dotýkať sa
človeka. Najradšej by som vstal a odišiel. Bolo však mojou povinnosťou
dopozerať ten hrôzostrašný film do konca.
Večerné správy 2
Medzi ruinami zboreného mesta sa začala
dvíhať hlava draka. Hadí, zvlnený krk sa otočil k objektívu. Hrôza - pozerali sa na mňa studené oči toho, kto nemá vek, kto nemá minulosť ani
budúcnosť. Náš vládca. Jeho telo vrhalo chladivý tieň. Do istej miery
poskytovalo bezpečie. Pohlcovalo spaľujúcu žiaru, čo pustošila okolitú zem.
Ľudia z obrazovky bezhlavo utekali k nemu, žobronili o jeho
ochranu.
Sľúbil im, že ich
bude chrániť.
Tí malí nepatrní
ľudia, ktorých ukryl vo svojom tieni, nestáli za jeho námahu. Nestáli za to,
aby im ublížil. Vládca bojoval proti niekomu inému. Náhle mnou preblesol
záblesk poznania. Bojoval proti znameniu na mladíkovom čele.
V tej chvíli
som sa ocitol na rázcestí. Jedna cesta bola bezpečne vydláždená - viedla do
siení vládcovho paláca, tá druhá bola len neistým tápaním za poznaním. Tak ako
teraz ja sa kedysi rozhodovalo celé ľudstvo. Tragické následky jeho rozhodnutia
som poznal. Namiesto kvitnúcej zeme púšť. Umelá civilizácia. Namiesto ľudských
citov a vášni bezbrehá poslušnosť vládcovi.
Nie, nechcel som sa
dať tou istou cestou ako pokolenie otcov predo mnou. Chcel som nájsť svoju
vlastnú pravdu: pochopiť pečať na mladíkovom čele.
Hexagonála
Jedného dňa som
zažil, ako sa znamenie, ktoré sa náš vládca snažil tak veľmi zničiť, stalo
živým slovom. Zas bola hexagonála - vždy taká osudná v mojom živote - deň
chrámových osláv. Keď sa skončili oslavné liturgie, zažiadalo sa mi byť trochu
dlhšie vonku. Prechádzal som sa vo vlažnom jarnom vetre. Oproti sebe som uvidel
kráčať dvoch mužov. Podľa oblečenia som spoznal, že sú cudzinci. Starší
z nich sa zastavil pri mne a položil mi ruku na plecia.
- Prišli sme za tebou.
Poslal nás Najvyšší...
Sadli
sme si uprostred námestia, nedbajúc na to, že z vládcovho paláca pozerajú
na nás začudované oči strážcov.
- Ako ste vedeli, že
chcem spoznať pravdu? - šepol som.
- Najvyššieho spoznáš
len vtedy, keď pochopíš, že vidí každú tvoju myšlienku.
- Myslel som si, že
môj život patrí iba mne!
- Tvoj život je len
pláštik, ktorý si v hodine smrti vyzlečieš. Keď ťa smrť zbaví tela,
predstúpiš pred JEHO tvár. To je jediný, nemeniteľný zákon života.
Tak mi to povedali.
A ja som nemal dôvod, prečo by som im neveril.
Dračie ústa
Cudzincov som stretol aj na druhý deň.
Sedeli na tom istom mieste, kde som sa s nimi rozprával. Okolo nich hlúčik
ľudí. Hovorili o všetkom, čo bolo zakázané. O zatratení.
O vykúpení. O pečati. A o smrti. O znamení, ktorú dáva
na čelá svojich verných syn Najvyššieho - Ukrižovaný. O tom, že je ešte
vždy čas milosti.
Ale nie každý to
chápal.
Podaktorí sa pýtali,
na ktorej z hviezd je Ukrižovaný , ako sa dostať k nemu
a kúpiť si čas milosti.
- Ukameňujte ich! -
zvolali iní z davu, keď cudzinci vysvetľovali, že k vykúpeniu možno
prejsť len cez ústa smrti.
Bol som zbabelý.
Nezdvihol som hlas na ich obranu, hoci ma pravda o Ukrižovanom veľmi
zaujímala. Po niekoľkých chvíľach padli na zem, zakrvavení, dobití. Ako
v nich život vyhasínal, zapaľovalo sa znamenie na ich čele. Ale davu to
nič nehovorilo. Opovržlivo šliapal po ich mŕtvolách. Aj ja som po nich šliapal.
Veď boli iba mŕtvolou. Kde bol ich Najvyšší? Prečo ich nechal zomrieť, keď
hovorili o ŇOM? Plakal som a moje slzy padali na dokopané, zakrvavené
mŕtvoly. Plakal som nad sebou samým, nad svojou beznádejou, svojim otroctvom.
Aj slzy napokon vyschli. Rozhodol som sa čakať, dúfajúc, že sa stane čosi
nečakané, strašné. Tri dni som chodil k mŕtvolám. Ale Najvyšší - ak vôbec bol - neprejavoval záujem
o svojich služobníkov.
Nechal som ich ležať
na námestí. Boli len páchnucim mäsom - ani znamenie, ktoré žiarilo na ich
čelách - z nich nerobilo čosi iné. Viac ako zápach ma však gniavilo trpké
poznanie: pre ľudstvo už niet inej cesty ako do sieni vladárovho paláca...
Trpkosť je otrávenou
riekou. Kopol som do jednej z mŕtvol. Nevedel som inak dať najavo svoje
pohŕdanie.
Vo chvíli, keď sa
moja noha dotkla mŕtvoly, zaznel za mnou unavený a trochu smutný hlas.
- Ešte vždy si
nepochopil, priateľ... To, čo sa stalo, sa stalo pre teba.
Pri mojich nohách
naďalej ležala kopa dokopaného mäsa.
A predsa stáli živí za mnou,
ako keby sa iba zlienili zo starej kože. Čosi však bolo na nich iné. Možno vnútorný
jas, ktorý im vystupoval z tvárí. Znamenie, trvalo vypálené na čele. Až
vtedy spadli šupiny z mojich očí.
Pochopil som, že nie vládca, ale Najvyšší má v rukách život. Ľudské
telo je iba obal.
Akú cena má
poznanie?
Vedel som, že už
nemám veľa času. Rozprával som tým, ktorých som stretol na ulici,
o Tajuplných, o všetkom, čo som sa od nich dopočul. O Najvyššom,
a jeho znamení, o tele, o večnosti.
Ľudia mi neverili.
No napriek tomu som rozprával.
Vládca ma navštívil
v noci. Vo sne. Zreteľne som ho videl vystupovať z červenkastej hmly.
Povedal:
- Pamätáš sa, čo som
ti hovoril v deň, keď si prvýkrát vošiel do sieni môjho paláca?
- Pamätám.
- Dovolil som ti
spoznať všetky tajomstvá ľudského rozumu. Ba dokonca aj tajomstvo dávnych
fotografií. Prečo si chcel poznať viac?
- Mojej duši to
nestačilo. Nechcel si, aby som spoznal tajomstvo večnosti.
- Zomrieš,
v mukách, ako všetci tí, čo zatúžili po znamení...
- Viem. - usmial som
sa. - Ale smrť je len brána.
Ráno prišli pre mňa
chrámoví strážcovia.
No ešte predtým som
počul hlas. Hovoril mi:
- Blahoslavení sú
mŕtvi, čo bojovali proti drakovi. Ich skutky pôjdu s nimi.
Zákon
Zákon smrti môže zlomiť len zákon lásky.
Aj keď som sa narodil v čase, keď boli ľudia už len tieňmi, predsa som
objavil v sebe to najpodstatnejšie: tajomstvo svojej duše. Jej večný smäd.
Jej hľadanie. Jej cestu, ktorá ma previedla cez dni dieťaťa až k bráne
dračích úst.
Porušil som všetky vládcove zákony.
Naučil som sa
milovať i nenávidieť.
Poznal som svoju
minulosť - no aj to podstatné - svoju budúcnosť. Spoznal som večnosť.
Viem, že uvidím
svetlo tisícročného kráľovstva.