Povesti

Lúpežní bratia

Hovorí sa, že v časoch, keď sa ešte boli Turci na Slovensku, v Lietave žili dvaja bratia, Rafael a Ján. Ich otec Samuel chcel z chlapcov vychovať rytierov, preto ich poslal ku kráľovi, aby mu posluhovali pri stole. Rafael mal kráľovi nalievať víno do pohára a Ján zas držať misu na umývanie kráľovských rúk. Bola to ľahká služba, o ktorú mal záujem nejeden šľachtic. Mala len jeden malý háčik: bolo treba za ňu zaplatiť. Nuž a kto bol v kráľovstve bohatší ako páni z Lietavy? Nik...

_________________________________________________________________

Kráľ prijal oboch chlapcov s úľubou. Páčilo sa mu ich hrdé držanie tela a iskrivý pohľad.

,,Junáci sú to, veru, veru," chválil ich v duchu. ,,Statočnosť im priam srší z očí."

Nevidel kráľ dobre, asi mal slabý zrak, pretože chlapci mali v sebe kadečo, len nie statočnosť. Už doma sa naučili, že k bohatstvu sa dá prísť ľahšie ľsťou, ako poctivosťou. Neraz počuli otca hundrať, že musí za ich službu draho platiť... Preto sa rozhodli, že do rodinnej truhlice vrátia to, čo z nej odtekalo do kráľovskej pokladnice: zlato.

Nemuseli sa ani príliš namáhať. Veď vždy ráno, na obed, aj večer, držali v rukách predmety zo zlata: Rafael pohár a Ján misu. Stačilo povedať, že ich niektorý sluha ukradol a strčiť si ich do vlastného vreca, ktoré ukrývali v zastrčenej pivnici. Časom tam vriec pribúdalo, až ich bolo viac než desať. Kráľ vždy potrestal nevinných a zlodejov naďalej nechal, aby ho obsluhovali.

Tak to šlo celé roky, až kým si bratia nepovedali si, že je čas vrátiť sa domov. Zjednali si sluhov, ktorí by šli s nimi a vybrali sa naspäť do Lietavy. Figliari, doplatili na vlastnú zábudlivosť. Jeden zo sluhov, Adam, bol totiž z tých, ktorých kráľ potrestal. Bol zvedavý, čo to rytieri nesú v zaviazaných vreciach.

Po dvoch dňoch jazdy zastali v prícestnom hostinci, aby si tam odpočinuli. Rozkázali si pitie, jedlo, muziku. Sluhom prikázali, aby odstrojili kone a odviedli ich do stajní. Adam vzal jedno z vriec a ako kráčal cez prah maštale, sa naschvál potkol. Vrece sa roztrhlo na čnejúcom klinci. Prekvapený Adam zbadal zmiznuté hrnce a misy, za ktoré kedysi dostal kráľovský výprask. Chvíľu rozmýšľal, čo s tým. Potom si zobral vrece, že ho zanesie rovno do Budína, ukázať kráľovi.

Vytratil sa z maštale tak rýchlo, až sa mu spod nôh prášilo. Rovnako rýchlo však trielili aj myšlienky v jeho hlave. Napokon sa mu v nej usadila len jedna:

Nemôže predsa doniesť pred kráľa zlato lúpežných rytierov... Nik by mu neuveril, že ho neukradol on. Lepšie bude, ak ho niekde schová. Všimol si, že neďaleko hostinca sú do zeme vyhĺbene zemnice, kde hostinský uchovával sudy s vínom. Vošiel do jednej z nich a ukryl vrece tam.

Až potom sa vybral za kráľom do Budína.

Kráľ mu neuveril, veď prečo by aj mal, keď to bol iba obyčajný sluha? Posadil ho do väznice, kde strávil dlhé roky. Až potom, keď sa o o pánoch z Lietavy začala šíriť kráľovstvom zvesť, že okrádajú pocestných, vyberajú mýto miesto neho a lúpia, kde sa dá, si spomenul na slová statočného sluhu. Poslal po neho do väzenia. Ten však už medzičasom stratil pamäť a o poklade nič nevedel. Zato stále rozprával o vreci, plnom zlata, čo leží zakopané v zemnici blízko prícestného hostinca, neďaleko Lietavy.

Odvtedy poklad mnohí hľadali, no nikdy ho nenašli.