TRI SOCHY

KRÁĽOVNÁ

Večer, keď sa za nízkym múrikom stretli posledné lúče zapadajúceho slnka s nežným svitom vychádzajúceho mesiaca, očakávala záhrada vzácnu návštevu. Bolo to dávno, čo ju do krásy vypestovali ruky záhradníka. No keďže mocní sveta chcú vlastniť všetko krásne, po smrti záhradníka Nardéna kúpil záhradu sám kráľ. Pravdaže, kúpil aj iné veci: hory a lúku a palác. Kráľovná rada chodievala v podvečer obdivovať záhradu: stalo sa tak aj v tento deň. Spolu s ňou prišiel kráľ, vrchný dvoran, radca, dvorná dáma a kráľovský blázon.

- Je naozaj krásna! - vzdychla si dvorná dáma.

- Nič tu nechýba. Je proste dokonalá. - prisvedčil aj kráľ.

- Veru tak! - dôležito sa ozval radca, pretože kráľ už povedal svoje slovo a on s ním musel podľa protokolu za každých okolností súhlasiť.

Iba kráľovná múdro mlčala. Vedela o záhrade svoje, vedela svoje aj o jazierku a o čudesnej veci, čo ležala na jeho dne. No kým kráľovné môžu mlčať, bláznovou povinnosťou je hovoriť. Hovoriť pravdu, vždy pravdu, občas v mene pravdy i klamať, aby nevyšlo najavo, že v niektorých nečakaných chvíľach pravda zabíja. Preto sa zasmial priamo do tváre kráľa a zvolal:

- To nie je pravda. Nie je dokonalá. Aj keby mohla byť...

- Čo si to dovoľuješ, - chcel sa rozčúliť kráľ, ale keďže blázni majú vždy pravdu, povedal iba: - Čo chýba mojej záhrade?

Vtedy blázon zaviedol kráľovskú spoločnosť k jazierku uprostred záhrady, čupol si k brehu a prstom bodol do vôd.

- Nevymýšľaj, - zošpúlil kráľ ústa, no kým sa stihol zatváriť nahnevane, ozvala sa kráľovná, v zmätku klopiac svoje krásne oči:

- Niečo leží na dne jazera.

Všetci sa zvedavo nahli nad hladinu. Vody jazera boli priesvitné a čisté, nuž TO uvideli. Beztvarý kus hmoty, obrastený koreňmi vodných rias.

- No toto, - pohoršene vykríkol kráľ, - zavolajte najzručnejších majstrov, nech TO vytiahnu von, nech TO sekerami rozrúbu, najtvrdšími kamennými mažiarmi rozdrvia na prach. Keď budú hotoví, najrýchlejšie kone zoberú prach a zanesú ho za hranice kráľovstva. Tam ho rozsypú do vetra.

Kráľovná pozrela na kráľa. Kto by sa jej v tej chvíli díval do očí, uhádol by, že veľmi chce kráľovi niečo povedať. Kráľ ale nepozeral na kráľovnú, pretože práve rozkazoval bláznovi:

- Ty tu zostaneš. Budeš zodpovedný za to, aby všetci do bodky splnili môj rozkaz.

Blázon je iba blázon, čo iné mu zostáva ako poslúchať? Posadil sa na breh jazera a pozeral sa, ako majstri vyťahujú z vôd jazera kus beztvarej hmoty. Možno aj on o tom vedel svoje, pretože si pískal tichú a pritom trochu smutnú pesničku. Keď sa čudo vynorilo nad hladinu, stala sa zvláštna vec: obklopili ho rozkvitnuté lekná, biele a žiarivé ako hviezdy. Jazero bolo oblohou a lekná hviezdami. Azda už to malo byť znamením, aby sa čas na chvíľu zastavil, aby sa ruky majstrov dotýkali tej veci s pokorou. Ibaže ľudské ruky nevedia rozoznať znamenia času.

- My máme svoju prácu za sebou! - povedali majstri bláznovi. - Ideme za kráľovskými kováčmi, aby si nabrúsili sekery. Asi ich budú brúsiť celú noc, pretože TO je mimoriadne ťažké a treba veľa sily, aby ho rozsekali a rozmrvili na prach.

Blázon osamel. Načúval, ako sa zo záhrady vytráca posledná ozvena krokov. Potom zdvihol svoju tvár k nebu a tichučko zaprosil:

- Pomôž mi, matka obloha! Nech vidím, či majú moje spomienky pravdu.

Rukami strhol kvitnúce lekná a popínavé rastliny. Beztvarý kus hmoty začal nadobúdať dávno stratený, zabudnutý tvar. Bola to postava, vytesaná v mramore. Keď blázon očistil posledný nános blata a vodných rias, zázrak sa už nedal zatajiť. Pred ním stála socha Madony. Ale to najväčšie prekvapenie ho iba čakalo. Niekoľko bielych lekien viselo cez tvár sochy ako závoj, čo skrýva svoje tajomstvo. Keď ich odtrhol, uvidel tvár kráľovnej. Váhavo položil ruku na mramorové čelo, aby vychutnal jeho chlad. Zdalo sa byť rovnako studené ako dávna spomienka.

Bolo to v deň, keď kráľ prvýkrát priviedol do záhrady mladú kráľovnú. Chcel zvečniť jej krásu v soche a umiestniť ju do altánku zo šípových ruží. Preto dal zavolať najväčších sochárov tých čias: Donatella a Giorga. Spolu s Giorgom prišiel aj sedemnásťročný žiak Verduccio. Usalašil sa v kúte záhrady, kam oko kráľa zriedka preniklo. Donatello vytesal kráľovnú ako Héru, tróniacu na nebeskom Olympe. Giorgo ako Lédu, objímajúcu sa s bielou labuťou. Verduccio však nevidel v kráľovnej krásu zmysleného tela, dotkla sa jeho srdca niečim iným: vznešenosťou a čistotou. Preto z nej začal tesať Madonu.

Len láska dokáže vytvoriť dokonalé dielo. Giorgo a Donatello boli síce veľkí umelci, ale ich srdcia zostali nedotknuté krásou kráľovnej. Verducciovo srdce však horelo - sladký plameň mu prešiel zo srdca do dláta. Napriek tomu, že nechcel konkurovať veľkým majstrom, vytvoril dielo, pod ktoré by sa mohli bez bázne a hany podpísať aj oni.

- Bude z teba niekto! - s trochou závisti vzdýchol Donatello, keď zbadal Madonu v celej jej vznešenosti a čistote.

- Pravdaže, musíš na sebe ešte veľa pracovať. Je to však také dobré, ako keby som to urobil ja. - dodal aj Giorgo, hrdý na to, že Verduccio kráča v jeho šľapajách.

Umelci vedia oceniť rodiaceho sa génia. Snáď by sa ani nehnevali, keby kráľ ovenčil palmou víťazstva sedemnásťročného mladíka. Kráľ však nerozumel umeniu a viacej veril zvuku slávnych mien. Preto dal Donatellovi a Giorgovi tučnú odmenu.

Na druhý deň sa slávni umelci odobrali do svojich miest. Ich sochy odniesli do paláca, aby ich nepoškodil vietor a dážď.

Čo sa však stalo s Verducciom? Keď videl, že jeho dielu sa nedostalo uznania, v žiali a hneve ho hodil do jazera. Ešte v ten večer to oľutoval. Nevedel, čo má viacej oplakávať: zničené dielo alebo nezmyselnosť lásky, čo ho k dielu doviedla. Nemohol ísť už ani za svojim vlastným majstrom, pretože ten ho uznal za budúceho génia. Nezostalo mu nič iné, iba sa vydať napospas svetu a odísť vlastnou cestou za svojim vlastným životom.

Taká bola bláznova spomienka na osud jednej lásky, ukrytej na dne jazera. Dlho hľadel do očí mramorovej sochy. Potom ju zobral do náruče, odniesol do altánku z ruží.

- Kráľovské rozkazy bývajú občas bláznivejšie, než skutky bláznov! - povedal si a išiel spať.

Ráno prišli kráľovskí kováči, aby TO rozsekali na márne kúsky. Márne však hľadali, nevedeli nájsť. Za nimi prišiel sám kráľ. Začudovane chodil okolo jazera, kopal kráľovskou čižmou do odtrhnutých lekien, či pod nimi niečo nenájde.

- Kam sa TO podelo?

Blázon doširoka otvoril viečka.

- O čom vravíte, veľavážený kráľ? - opýtal sa unudene.

Kráľ sa nahneval:

- Netvár sa tak hlúpo. Mal si predsa strážiť tú ohyzdnú a ľudským slovom nedefinovateľnú vec.

- Aj som ju strážil. - prikývol blázon.

Chytil kráľa za ruku a zaviedol ho doprostred záhrady. Práve vtedy pomedzi ruže naplno zasvietilo slnko. Dotklo sa sochy, zafarbilo ju zlatým nádychom. Bola taká krásna, ako bývajú mladé kráľovné. Všetci dvorania, čo prišli s kráľom do záhrady, mlčky obdivovali jej krásu a čistotu. Podaktorým z úst vyhŕkol aj výkrik obdivu:

- Ó, to je nádhera.

Dvorné dámy zašumeli:

- Až teraz je kráľovská záhrada dokonale krásna.

Ale kráľova tvár zostala zachmúrená. Prísne pozrel na blázna:

- Vieš, čo sa deje s tými, čo neposlúchajú kráľovské rozkazy?

- Budú o hlavu kratší! - odrapotal vrchný radca.

Už dávno nemal blázna v láske a tešil sa, že sa ho konečne zbaví.

- Môj pane! - poklonil sa blázon. - Nech sa stane podľa tvojej vôle. Mal by si si však vypočuť poslednú bláznovu pravdu.

- Hovor! - blahosklonne dovolil kráľ.

- Vieš, čo sa deje s tými, čo neposlúchajú kráľovské bláznovstvá?

- Viem! - zasmial sa kráľ! - Dostanú kráľovskú milosť a ešte titul navyše. Stanú sa strážcom kráľovského rozumu.

Tak sa stal blázon strážcom kráľovského rozumu.

PRAMATKA EVA

Sochy majú svoj vlastný osud, z ktorého sochári poznajú iba úlomok. Ak však sochárove ruky vlastnia silu tvorivého dotyku, nedívajú sa za osudmi svojich sôch. Túžia vytvoriť niečo nové.

Bolo to takmer desať rokov, čo Verduccio zbalil sochárske náradie, posledným letmým pohľadom pobozkal mladú kráľovnú. Jediné, čo si odniesol v duši, bol obraz záhrady. V záhrade altánok zo šípových ruží, v altánku Madona, obklopená vôňou magnólií.

- Je to len neuskutočniteľný sen. - vzdýchol si vtedy Verduccio a nechal svoje nohy, nech ho vedú životom.

- Ty, čo si Darcom dokonalosti! - šepkal si cestou roztúžene. - Jediný jeden raz. Jediný jeden raz mi daj stvoriť sochu, ktorá je hodná nesmrteľnosti, aby som zabudol na kráľovnú a Madonu. Prenesiem svoju lásku do mramoru - tam bude žiť môj sen o dokonalosti.

Vrúcne prosby bývajú vyslyšané, najmä keď ich šepocú hlbiny ľudského bytia. Dlho však trvá, kým večný Tvorca určí čas a miesto, kde sa môžu naplniť. Aj Verduccio dospel zo sedemnásťročného mladíka v zrelého, dvadsaťsedemročného muža, kým sa naplnil jeho čas a cesty ho priviedli do mesta Peruggie. Tu stretol jedinú dcéru bohatého kniežaťa. Už vtedy, keď po prvýkrát vkročila do jeho dielne, vedel, že vidí Evu, pramatku života, nositeľku hriechu. Bola to úchvatná Eva, pyšná vo svojom zatratení, hrdá na svoju ľudskú úlohu. Verduccio nevyčkal, kým sa cez jeho srdce preleje božská inšpirácia - od prvej kvapky až po poslednú. Nevládal bojovať proti vlastnej nedočkavosti a náruživosti. Nevedel regulovať svoj plameň. Postavil kniežaciu dcéru na podstavec a udrel dlátom do mramoru. Snáď nikdy v živote neprežil toľko túžby, pamätal ale na sľub, ktorý dal svojmu Tvorcovi, a vtesnal túžbu do mramoru. Snáď nikdy v živote neprežil toľko vášne, pamätal ale na sľub, ktorý dal svojmu Tvorcovi, a vtesnal vášeň do mramoru!

Vedela kniežacia dcéra, čo sa deje v umelcovej duši? Jej pyšný úsmev vravel svoje. S prižmúrenými viečkami sledovala ohne vo Verducciových očiach. Občas si skrížila ruky za hlavu a našpúlila pery, nežné a jemné ako koral. Keď bola socha konečne hotová, pristúpil Verduccio k svojej soche, vrúcne jej chytil hlavu do dlaní, položil ústa na mramorové pery, presne tak isto zošpúlené, ako mal model pri okne. Vtedy kniežacia dcéra pobúrene zišla z podstavca a nenávistne mu šplechla do očí:

- Že si sa vôbec opovážil, plebejec...

Po mesiaci sa vydala za starého dóžu, ktorému ju sľúbili ešte v kolíske, potvrdzovala to aj zmluva so starobylou pečaťou, a zmizla z Verducciovho života.

Socha Pramatky Evy však zostala. Každý ju obdivoval. Jej krása preslávila Verduccia, takže si mohol otvoriť veľký ateliér.

Prešli roky a z Verduccia sa stal svetoznámy umelec. Mnoho sôch vyšlo z jeho rúk, ani jedna z nich však nedosiahla dokonalosť Evy a Madony.

- To preto, že som vlial všetku lásku dospievania a všetku vášeň zrelosti do mramoru. - smútil Verduccio.

Nevedel, že v knihe osudu má zapísanú ešte jednu lásku, zatratenú a zúfalú, v ktorej sa skrýva všetko blato sveta.

DÁMIČKA

Stretol ju v dňoch svojej jesene, keď sa život muža stáča do chladného údolia staroby. Mnoho žien chcelo potešiť jeho osamelosť, ani jedna však nebola hodná Evy a tobôž už nie Madony.

- Ľudské sny bývajú občas nesplniteľné, - hovoril si Verduccio, keď zatváral dvere za krátkymi letnými známosťami.

Ešte vždy mu však zurčala v rukách neha a sila, hoci mu husté vlasy zredli, postriebrili sa v úpornom hľadaní božskej iskry - lásky a inšpirácie zároveň.

Aj ona vyzerala na krátku letnú známosť. Nekypela životom ako jeho Eva, ba ani vznešenosťou ako Madona. V jej očiach horelo peklo ponížených žien, ktoré sa naučili predávať samé seba a dostalo sa im tej najstrašnejšej odmeny - nevyliečiteľnej, mrzkej choroby. Bola tak strašne unavená a stará, prastará ako sarkofág s nabalzamovanou mŕtvolou, čo čaká vnútri hrobky na svoju vlastnú nesmrteľnosť. Mladá rokmi i telom - nemala viacej ako sedemnásť, stará však najstarším remeslom sveta, ktoré vykonávala.

- Čo mi dáš, pane, - opýtala sa hriešne dámička, - keď ti dám na jednu noc ilúziu mladosti?

- Všetko, čo mám! - odvetil bez rozmýšľania.

Prikryl dámičku svojim vlastným plášťom a odviedol ju do ateliéru. Nepodstavil ju na podstavec vášne ako pred tridsiatimi rokmi dcéru kniežaťa. Nepovýšil ju do chrámu vznešenosti ako v dňoch dospievania mladú kráľovnú. Cítil k nej niečo celkom iné. Ľútosť a nehu.

- To predsa nemôže byť láska. - vravel si prekvapene, sledujúc cit, ktorý sa v ňom narodil a dozrieval ako oheň, nasýtený čerstvo nazbieraným drevom.

Ale tvorivý plameň inšpirácie ho opäť zasiahol - po toľkých nedočkavých rokoch, striedavo naplnených túžbou a sklamaním. Preto vzal dlátom a udrel do mramoru.

Dámička zmĺkla. Pochopila, že to, čo sochár od nej chce, nie je to, čo ona ponúka. Po rokoch sa jej po prvýkrát objavil v tvári rumenec hanby. Akoby v úľaku sa schúlila k zemi a zakryla si hlavu sochárových plášťom.

Tak ju zobrazil Verduccio. Plameň, ktorý ho nútil do práce, dal mu silu obra a nehu zaľúbeného mladíka. Strávil nad svojim dielom dni a noci. Nezavadil o mladé dievča pohľadom. Ale cítil, že tentoraz nie socha, socha nie, lež ona, to smutné zobrazenie ľudskej tragédie, mu rozochvieva srdce.

Po štyroch týždňoch bola socha hotová. Dámička k nej nesmelo pristúpila a zahľadela sa na ňu.

- Som to ja? - opýtala sa.

- Je to Kajúca hriešnica. - odvetil sochár.

Dámička sa na chvíľu zamyslela.

- Ó, áno! - povedala napokon. - Ty si našiel to, čo bolo vo mne pochované. Našiel si môj sarkofág. Našiel si aj to, o čom snívam, pretože tvoja socha má v mramorových očiach vytesanú túžbu po večnosti. Ako však môžem siahnuť po večnosti ja, ktorá som už vopred zatratená? Ty nevieš, aké zviera zožiera moje útroby. Ale aj tak ti ďakujem. Pripomenul si mi, že ešte stále mám čas. Teraz ma, prosím, vyprevaď zo svojho ateliéru. Nechcem ho ďalej kaziť svojou povesťou.

- Nemusíš z neho nikdy odísť. - usmial sa na ňu Verduccio. - Môžeš byť svetlom mojej staroby, mojou inšpiráciou.

Dámičkine oči sa zaliali slzami. Vedela, že nemôže byť svetlom Verducciovej staroby. Zostávalo jej iba zopár dní, choroba nezadržateľne vyhrávala svoj boj. Nechcela, aby Verduccio videl tvár, ktorú tesal, poznačenú smrťou. Želela si, aby v jeho pamäti zostala navždy takou, akou je teraz - krásnym, zúfalým stvorením, čo napriek stigme bolesti a hanby túži po dokonalosti a večnosti.

Jej odchod znamenal pre Verduccia to, čo znamená pre rozkvitnuté ruže zimný mráz. Všetko sa skončilo.

VENIEC BIELYCH RUŽÍ

Predsa však niečo zostalo - nenaplnený chlapčenský sen. Sen o soche, čo bude tróniť uprostred rozkvitnutej záhrady, v altánku z popínavých ruží a magnólií.

Možno by na ten sen Verduccio celkom zabudol, keby v jeden deň nezastal pred jeho domom zlatom zdobený koč. Vystúpila z neho dôstojná pani v čiernom. Keď odhrnula závoj z tváre, Verduccio v nej spoznal svoju kráľovnú. Akoby z diaľky preletel vôkol jeho srdca tichý závan - bola to však iba ozvena stratenej a zabudnutej lásky. Plamienok inšpirácie sa nezažal.

- Počula som o tvojej sláve. - povedala kráľovná. - Dopočula som sa, že máš v ateliéri dve sochy, ktoré sú hodné nesmrteľnosti. Chcela by som im vzdať hold a umiestniť ich k soche Madony, ktorú mám v svojej záhrade.

Verduccio si povedal, že Božie cesty sú nevyspytateľné, dal sochy zabaliť do najjemnejšej batistovej látky, naložil ich na kráľovský voz a zaniesol ich do kráľovskej záhrady.

Tak sa ocitli všetky tri sochy spolu: Madona, Pramatka Eva i Kajúca sa hriešnica. Na slávnostnú vernisáž prišiel nielen kráľ a kráľovná, ale aj hlavný dvoran, radca, dvorná dáma - a samozrejme blázon.

- Nádherné! Ó, nádherné! - rozplývala sa dvorná dáma.

- Nádherné? - odvážil sa odporovať hlavný dvoran, pretože dvorná dáma už nebola tou kráskou ako kedysi. - Na to treba nájsť výstižnejšie slovo. To je priam dokonalé.

- Za dokonalosť treba platiť. - prehodil len tak mimochodom radca. Tajne si myslel, že si z tej platby aj on utrhne.

- Samozrejme! - súhlasil kráľ. Nechcel vyzerať pred kráľovským dvorom ako skupáň a lakomec.

Verduccio dostal za odmenu truhlu plnú zlatých dukátov. Bolo ich toľko, žeby si za ne mohol kúpiť celý dom - keby ich dostal pred štyridsiatimi rokmi. Teraz už však dom mal a roky mu už nikto nevráti - túžil po celkom inej odmene. Preto sa obrátil k bláznovi:

- A ty? Čo vravíš na moje dielo ty?

- Je krásne. Ale len jedna z tých troch sôch je hodná nesmrteľnosti.

Všetci naokolo zarazene zmĺkli.

- Blázon má pravdu, ako vždy. - pomyslel si kráľ.

- Povedz, ktorej z nich by si ju dal? - opýtal sa blázna.

- Ja nie som Darcom nesmrteľnosti. Tú môže dať iba jeden. Ten, ktorý nesmrteľnosť stvoril.

- Hlúposť! - odul kráľ líca. - Sochy sú moje, pretože som ich kúpil. Ja určím, ktorá z nich je nesmrteľná.

Sňal zlatú reťaz zo svojho hrdla a zavesil ju na krk Madony.

- Sláva nášmu kráľovi. - tlieskali dvorania. - Nech žije naveky. Aj jeho múdra vláda nech trvá naveky.

Potom šli do paláca oslavovať kráľovu múdrosť a Verducciovho génia. Tešili sa a radovali, zabávali a tancovali - a tak si nikto nevšimol, že na oslave chýba blázon. Ten totiž pochyboval o kráľovej múdrosti a radšej sa riadil svojim vlastným bláznovstvom. Potichu sa vytratil z kráľovských siení a išiel do záhrady. Jeho kroky viedli až k ružovému altánku, kde sa v svite mesiaca kúpali tri sochy.

Blázon sa dotkol prstom zlatej reťaze, čo spočívala na hrudi madony.

- Zlato nie je korunou nesmrteľnosti. - zašomral si popod nos. - Madona ho nepotrebuje, má svoju vlastnú slávu v nebi a dôstojnosť na zemi. Jej je nesmrteľnosť prirodzene daná. A ty čo, Pramatka Eva? - otočil sa k druhej soche, pozorne si ju prezerajúc spod prižmúrených viečok. - Ani ty nepotrebuješ korunu nesmrteľnosti. Tvoja pýcha ťa nesie celkom inde - k veciam pozemského sveta.

To, čo sa stalo ďalej, bolo celkom prirodzené. Blázon natrhal ruže, červené ako krv, uvil z nich veniec a položil ich na hlavu Kajúcej sa hriešnice.

- Tebe je daná, pretože ty ju najviac potrebuješ. - povedal ticho.

V tej chvíli preťal oblohu krátky blesk. Dotkol sa venca na čele sochy. Trvalo to len chvíľočku - ako keď sa mihnú krídla motýľa. Ale keď blesk zmizol, uvidel blázon čosi zvláštne. Ruže, čo boli ešte pred chvíľočkou červené, obeleli. Nespálili sa na popol, ale stvrdli, premenili sa na plátky najvzácnejšieho mramoru.

- No toto, - povedal si blázon a pokúsil sa dať veniec dolu.

Ani sa nečudoval, keď to nešlo, veď nesmrteľnosť má svoje vlastné cesty, ako ovenčiť dielo, ktorému sa chce dať!

Keď ráno oslava skončila, opäť sa išli všetci pozrieť na tri sochy. Najviac oslavovali sochu Madony, pretože jej tvár bola tvárou mladej kráľovnej a ovenčil ju svojou reťazou sám kráľ. Nikto si nevšimol veniec mramorových ruží na hlave Kajúcej sa hriešnice. Dokonca ani Verduccio.

A blázon, ktorý o tom vedel svoje, radšej mlčal.