TAJNÁ SPRÁVA Z PLANÉTY ZEM

Komu: veľkej rade Najvyšších

Od koho: premenlivá forma bytia

Čo: zápisky z misijnej cesty

Kým začnem s opisom svojho terajšieho, podotýkam že mimoriadne čudného stavu, musím sa aspoň v skratke vrátiť ku chvíli, keď som vám naposledy zamával a premenil sa na padajúcu hviezdu. Keby som vedel, kam ma posielate, neprijal by som túto misiu, Vážení najvyšší. Galaxia stratených, kde sa nachádza planéta Zem, je veľmi divné miesto. Nájdete tu túžby, sny, slzy, úsmevy, radosť, nádej, odvahu - poletujú si tu, iba tak, ako pierko vo vetre, premiestňujú sa a zavadzajú si... A letieť medzi nimi ako padajúca hviezda nie je nič moc, verte mi!

Keď ste ma pripravovali na moje misijné poslanie, dali ste ma naprogramovať tak, aby som necítil/a ľútosť. Ten rozdeľovník medzi l a a je naschvál, pretože ani teraz neviem, akého rodu vlastne som. Je jasné, že o chvíľu budem niekto celkom iný, resp. niečo celkom iné.

Ale vráťme sa k tomu nepodarenému naprogramovaniu. Niekde sa musela stať chyba, pretože napriek zadaným kódom som cítil/a ľútosť, hoci som v prvej fáze svojho vesmírneho bytia bol/a padajúcou hviezdou. Aj čert z pekiel by cítil ľútosť, keby sa potkýnal o toľké stratené ilúzie a sny, o toľko zmarených nádejí a túžob! Veď ich bolo viacej než vesmírneho prachu! Nuž som len padal/a, udieral/a sa, potkýnal/a a nadával/a, až kým som nedopadol/a na Zem.

Tam som sa konečne mohla stať ŇOU a začať svoju existenciu v ženskom rode.

Aby som to teda upresnila.

Len čo som sa ocitla na Zemi, stala sa zo mňa líška. Vybrala som si tú podobu naschvál. Počas vesmírnej inštruktáže mi totiž bolo vysvetlené, že pozemské líšky sú chytré a múdre tvory. Dosť plaché na to, aby včas rozoznali nebezpečenstvo.

Najprv som si obzrela svoj chvost. Vážená rada Najvyšších, viem, bol to v tej chvíli len akt samoľúbosti. Veď som mala celkom iné poslanie. Bolo mi treba zistiť, či bude pre nás Zem vhodná planéta na osídlenie. Ale uznajte sami, mať z ničoho nič na zadnej časti tela taký krásny chvost, cez to sa nedá prejsť mlčaním! Bol huňatý, ryšavý, radosť ním pokrútiť a zamávať! Nuž som to urobila. Zavrtela som ním, zatočila, zakrútila vľavo, aj vpravo a až potom som sa vybrala na obhliadku planéty

Cestou som si opakovala všetky pokyny.

1. Treba zistiť, či sú na planéte Zem vhodné podmienky na presídlenie našej populácie. T.j. či je tam čistý vzduch a dosť zelene. Nooo, vzduch nebol až taký čistý, ako by som si želala, ale iste to bolo lepšie, než na našej Centauri 5HNT432L. Číselne by sa to dalo vyjadriť 1 ku 90765. Čo znamenalo, že sa to dá. Aj zeleň som našla. A to v rôznych formách. Zelenú pleseň na párkoch, aj v parkoch. V močiaroch, aj lúkach. Na horách, aj v akváriách. Prvý bod bol teda ako tak zmáknutý (ten dĺžeň nad a miesto dvojbodky je správne, prosím!) a prišiel čas na bod číslo dva.

2. Treba zistiť, akú moc má na Zemi smrť. Tak to bola úloha, s ktorou som mala trochu problém. Ako líška som sa mohla pohybovať len v lesoch a na kraji lúk. Aj som tam istý čas pobudla. Vtedy som zistila, že v líščej podobe sa nedostanem medzi ľudí. Možno môj kožuch áno, aj môj krásny chvost, ale ja, bytosť z vesmíru, vyzvedačka medziplanetárneho bytia, nie. Preto som sa rozhodla vziať na seba ďalšiu podobu - a stala som sa dymom, stúpajúcim z komína.

Odteraz teda budem písať ako on.

Stúpam si v tejto forme bytia k pozemskému nebu, zdvíham sa a ovoniavam pritom všetky vône, ktoré sa vo mne miešali. Vtedy som ju zacítil. Smrť. Smrť v rôznych podobách. Smrť kurčiat - upečených a ugrilovaných. Smrť prasiat, pretavenú do vyúdenej šunky. Smrť sardiniek, zapečených do olivovej šťavy v plechových konzervách. Smrť kačíc a husí. Smrť veľkých kopytníkov, ktorých pozemšťania nazývajú kravami a býkmi. Bola to taká prenikavá zmes vôni, že som sa radšej rozhodol pre novú podobu a premenil som sa z dymu na tečúcu vodu.

Takže odteraz zas budem písať ako ona.

V svojej novozvolenej podobe som sa rozhodla pristúpiť k tretiemu bodu svojej misie.

3. Musela som sa dozvedieť, či je celá planéta Zem zaplavená vôňou smrti a či všetkým pozemšťanom chutí smrť. Voda na Zemi má podobnú vlastnosť ako my - vie sa premieňať. Nuž som sa najprv stal/a/o potôčikom (trojtvar používam preto, že sled premien bol prirýchly a občas som skutočne nevedel/a/o, či som ona, ono, alebo on), potom riečkou, potom riekou, vodopádom, aj morom, ba dokonca aj oceánom. Mal/a/o som tak možnosť spoznať mnoho zákutí planéty Zem. Musím priznať, niektoré boli pôvabné a krásne. Iné zas také strašné, že som sa odtiaľ ponáhľal/a/o tak rýchlo preč, ako sa len dalo. No smrť ma všade čakala. Všade pozemšťania zabíjali zvieratá. Na mnohých miestach sa zabíjali aj sami, medzi sebou, požierali sa navzájom. Mali na to zvláštne zbrane: nenávisť, neznášanlivosť, hnev a závisť. Začal/a/o som si zúfať a nadobúdať presvedčenie, že na tejto planéte nie je pre nás miesto. Veď naša existencia sa smrti vyhýba. Uteká pred ňou. Preto sme nesmrteľní a žijeme večne. No aj keď bola Zem naozaj krásna, bola chorá. Samodruhá smrťou. Rodila ju ako na bežiacom páse. Nuž padlo vo mne rozhodnutie. Navštívim ešte jedno miesto na tejto planéte, posledné, to najzabudnutejšie a najskrytejšie, o ktorom takmer nikto nevie. Musel/a/o som sa preto prevteliť do ďalej podoby, ale to už patrí do bodu štyri.

4. Stal som sa vetrom (len pre poriadok podotýkam, že zas píšem v mužskom rode) a zaletel som.... no, celkom presne ani neviem, ako to miesto opísať. Bolo to na samom kraji nejakého mesta, tiekla tam riečka, za plotom sa pásli kozy, rástli tam smreky, aj jazmín a ruže. A z komína stúpal dym. S obavou som ho vtiahol do seba. Zadivil som sa, pretože v ňom som nezacítil smrť. Radšej to napíšem s veľkými písmenami. SMRŤ. Jednoducho tam nebola. Cítil som všeličo iné. Vôňu pokosenej trávy. Vôňu pozberaných jahôd. Vôňu vylúpaného hrášku. Aj vôňu vykysnutého cesta. No ju, SMRŤ, som nezacítil. Hneď vo mne podskočilo srdce. Ak na planéte Zem je takéto miesto, tak tu môžeme slobodne byť aj my... Vkĺzol som cez pootvorené okno do domu a obzerám sa. Pri kuchynskej linke stálaobyvateľka Zeme a vykrajovala formičkou z cesta okrúhle placôčky. Neviem posúdiť, či bola stará alebo mladá. My, z planéty Centauri v svetle nesmrteľnosti neposudzujeme vek, neexistuje pre nás. Mala strapaté vlasy a zamúčené ruky. Nakládla na placky kyslú kapustu, nakrájané hríby a zvinula ich. Potľapkala ich, akoby tľapkala koňa po zadku a poukladala na vymastený plech. Priplichtil som sa bližšie, chcel som vedieť, či tam naozaj nedala nič zo zabitého. Ňuchám, voniam, vťahujem vzduch do seba - nič. Až som si od úľavy hlboko vydýchol, spokojný, že sa mi podarilo splniť svoju misiu a našiel som miesto, kde smrť nemá moc. Rozhodol som sa, že sa vrátim tam, kde som sa ako padajúca hviezda dotkol Zeme a urýchlene sa vydám na cestu k rodnej planéte,a by som zvestoval, že sa môžeme spokojne presídliť. Pred odchodom som sa však rozhodol pre poslednú skúšku správnosti. Ale to už patrí do bodu päť.

5. Malo to byť jednoduché, rýchle a dôkladné. Posledné preskúmaie vôní a ingrediencií. Nuž som vtiahol znovu vzduch do seba. Hlboko. Hlllllllllllllllboko. Až na dno svojho centaurového bytia. A tam v hĺbke som ju zacítil. Dráždivú vôňu údenej slaninky. Strácala sa pod pachom kyslej kapusty. A usmaženej cibuľky. A vykysnutého cesta. Ale bola tam. Zmeravel som. Hlava mi oťažela a srdce zamrelo. Tá slaninka bola zo zvieraťa. Zabitého zvieraťa. Tunajšie bytie je smrteľné. Tu sa zabíja. Tu sa je zabité. Stiahol som sa do najzadnejšej časti domu, pravdupovediac, do komína, čo sa týčil na d krbom a tam som začal ťukať do neviditeľnej klávesnice, aby som vám odoslal obšírnu a podrobnú správu o svojej misii na planétu Zem.

Tak tu teraz píšem tieto riadky. Ukladám písmenko za písmenkom a po očku ju pozorujem. Tú so strapatými vlasmi a zamúčenými rukami. Vôbec nevie, že som tu. Nevníma ma. Nemá ôsmy zmysel, aby rozoznala moju medziplanetárnu formu bytia. Má však siedmy. A ten jej vraví, že sa čosi deje. Nevie presne čo, tak tomu priradí pozemskú, materiálnu hodnotu. Otvorí dvierka na sporáku a vytiahne plech s kapustníkmi.

Až teraz ma zavalí vôňa! Ale aká vôňa! Aaaaaaaach! Jaaaaaaaaj! Krišpínufagotinverumkrudlnadel! Odpustite mi, vážená rada najvyšších, túto nemiestnu medziplanetárnu nadávku. Ale tej vôni sa nedá odolať. Nuž keď sa tá zamúčená a strapatá otočila, aby si umyla ruky, uchmatol som si jeden kapustník z plechu. Strčil som si ho do úst a vychutnával. Všetko: jemne nakysnuté cesto, upraženú cibuľku, nakrájané hríbiky, no najmä tú slaninku. Vyúdenú. Poviem vám, vážená rada najvyšších, stálo to za to. Takže rezumé mojej správy znie:

Vezmite radšej smrť na milosť a rýchlo berte na seba podobu tunajších pozemšťanov. Čím skôr sa sem presídlite, tým skôr budete môcť vychutnávať takúto kapustovú dobrotu!!

Váš pokorný oddaný služobník, ktorý sa rozhodol svoju doterajšiu premenlivú formu bytia vymeniť za obyčajné ľudské JA.