Keď sa ma dotkneš

Jeseň zosladla.

V poslednom strapci hrozna

leží spomienka na mamu.

Jej malú, bielovlasú hlavu 

láskavo objímal vankúš,

ako keby ju chcel odniesť

do svojich pápernatých hĺbok.

Ešte predtým jej však doprial

poslednú rozkoš života:

bobuľu hrozna pri perách,

šťavnatú,

plnú dávnych chutí.

Možno v nej cítila bozky

alebo prvý rúž.

Dnes ich cítim ja.

Bozky

aj rúž.

Jeseň je krásne naliehavá,

priliehavá,

pýtam si od nej šaty na telo.

(Aby v nich bolo mojim prsiam veselo,

keď sa ma dotkneš.)