Jedna noc s Karlom Duchoňom 

1.

Mama zohla hlavu, tak smiešne, ako to vie iba ona, keď je napajedená. Okuliare sa jej zosunuli na koreň nosa. Pozrela na mňa spoza rámu a znechutene povedala:

,,Si strašné nemehlo. Ani ihlu nevieš držať."

Mala pravdu. Ihla v rukách ma znervózňovala, aj keď som niť do uška navliekla bez problémov. Tenké prsty mi tuhli v kŕči, čo som ju tak tuho zvierala. Cítila som, ako mi drobné kvapky potu zalievajú brušká ukazováčika, palca aj prostredníka. Ihla sa šmýkala a ja som sa ňou márne pokúšala prepichnúť tvrdú látku. Nie a nie zašiť ten hlúpy gombík, čo sa mi odtrhol na kabáte! Mama mi snáď tú drobnučkú ihlu vybrala z okrúhleho ihelníka naschvál, musela predsa vedieť, že niečím takým sa kabát nebude dať prepichnúť. Očividne si potrebovala nájsť príčinu, aby sa mohla riadne odventilovať.

Napokon mi vzala šitie z rúk a prišila gombík sama. Na ukazováčik si nasadila plechový klobúčik a tým zanovito ťukala do ihly, až kým ju nedostala cez látku. Určite si predstavovala, že tá ihla som ja. Buch po úzkej, zašpicatenej hlavičke! Pôjdeš tam, kde ja chcem! Urobíš to, čo ti ja prikážem. Prepcháš sa tam, kde ti ja ukážem.

Zaťaté sánky prezrádzali, že premáha zlosť hnev. Nepovedala mi nič, no ja som rozumela jej nemej pichľavej reči. Vynadala mi ňou do nemožných drzaní, ktorým nič nie je sväté. Mala na to právo. Veď som jej deň predtým potiahla zo skrine novučičký zamat, čierny ako hodina pred polnocou, a hladký ako hladina nesčereného jazera. Chcela si z neho dať ušiť šaty, šanelky. Lenže ja som ju predbehla. Keď bola v práci, roztiahla som si látku na koberec a začala z nej strihať nohavice. Také, čo sú vypasované na bedrách a široké pri členkoch. Mala som presnú predstavu, kedy a kam v nich pôjdem. Jana, moja spolužiačka, s ktorou som už tretí rok sedela v jednej lavici, mala pre mňa prichystané prekvapenie:

,,Konečne som našla liek na tú pochabosť, z ktorej sa nevieš dostať."

Nevedela som presne, čo pod tým myslí. Jedinou pochabosťou, ktorú som si dovolila, bolo flirtovanie s Lacom. Také to neutrálne: privoňaj, ale netrhaj. Chlapec bol z toho ako zdivený a správal sa ku mne ako ku kvetinke. Pravdupovediac, mala som z neho strach. Bol príliš veľký, príliš nohatý a príliš neskúsený. Ešte neskúsenejší ako ja, ak sa dá vôbec nejakou skúsenosťou nazvať moja vtedajšia absolútna neznalosť mužského sveta. Laco mal dvadsať a ja? O niečo menej. Chodila som na gymnázium. Pred spolužiačkami som sa tvárila, že medzi mnou a Lacom niečo je. Len Jana vedela, že nič. Celkom ničovaté a veľké ako bublina. Akoby mohlo byť, keď som mala z neho strach? Nebála som sa sadnúť za jeho chrbát na motorku, objať ho okolo pása a nechať si vietor zaprieť do vlasov. Nebála som sa položiť svoju tvár na jeho lopatky a ovoniavať koženú bundu, ktorú mal na sebe. Nebála som sa zostúpiť z motorky a vložiť si ruku do jeho dlane. No bála som sa jeho úst. A dotykov, ktoré sa snažili byť nenápadné. Vždy, keď nás motorka odviezla do lesa, som prepadala panickému strachu dospievajúceho dieťaťa, ktoré sa bojí otvoriť dvere do sveta dospelých. Hlavne, ak kľúčom od nich mali byť bozky dvadsaťročného chlapca. Nuž som radšej utekala od stromu k stromu, ukrývala sa za kmene a volala na Laca: hľadaj ma..

Kto vie prečo ho tá hra bavila. Neponáhľal sa. Odďaľoval prvý bozk aj prvé milovanie. Vyhovovalo mi to presne dovtedy, kým ma jeho motorka nepriviezla pred bránu nášho domu. Len čo som nastúpila do výťahu, už som ľutovala. A skúmala som sama seba, prečo sa tak veľmi bojím. Potom som na to prišla: nebála som sa ani tak Laca, ako jeho neohrabanosti.

Zverila som sa s tým Jane.

,,Chce to niekoho skúsenejšieho!" skonštatovala.

No nájsť ho nebolo vôbec jednoduché.

2.

Často sme s Janou chodievali do malého baru pri hoteli Tatra. Iba tak. Na džús. Sedávali sme pri okne, rozprávali sa o Lacovi a o tom, prečo mi to s ním nejde. Uzatvorené do svojho malého, dievčenského sveta, sme sprvu vôbec nevšimli, že tam chodieva aj ON. Spevák.

Mal za sebou už zopár piesní. Nám však voňala iná muzička, nepočúvali sme ho. Lýra a podobné súťaže boli od nás na míle vzdialené. Páčil sa nám Johny Cash a Janis Joplin. Nuž sme kučeravého slovenského speváka sprvu vôbec neregistrovali.

Až dovtedy, kým si raz Jana nešla k pultu objednať ďalší pohár džúsu. Obrátil k nej svoje veľké oči a pozorne si ju premeral. Patrila k tým dievčatám, ktoré skúmavý pohľad mužov len tak nerozhádže. Vrátila sa k nášmu stolu a so smiechom mi vraví:

,,Ten pri pulte je nejaký divný."

Vtedy som si ho prvýkrát dôkladnejšie prezrela aj ja.

Keď sme ho tam stretli druhý a tretí krát, začala som sa hanbiť. Za svoje vyťahané tričko a ošúchané nohavice. Vtedy som si povedala, že štvrtýkrát tam už pôjdem nahodená a vytiahla som mame zamat zo skrine.

Nohavice sa mi moc nevydarili. Nestrihala som ich podľa strihu, ale z hlavy. Možno aj preto bola jedna sára kratšia a druhá dlhšia. No predsa som sa v nich cítila krajšia ako v starých rifliach. Keď som v nich vošla do kaviarne, jeho pohľad sa pri mne okamžite zastavil. Usmial sa. Kto vie, možno mu boli nohavice smiešne. Mne to však vtedy pripadalo, že obdivuje ich hladkosť aj hru zamatu. Vypla som sa, pohodila vlasmi a sadla si neďaleko neho. Jana ma ťahala preč:

,,Nepredvádzaj sa tak, je to nápadné, poďme radšej do boxu pri okne, na naše staré miesto."

Iba som pokrútila hlavou.

Vstal zo stoličky a podišiel k nám.

,,Môžem vám niečo objednať, dievčatá?"

Zachichotali sme sa typickým chichotom pubertiačok a prikývli sme. Jana drzo, ja nesmelo.

Prikázal barmanke, nech nám namieša džintonik. Po druhom poháriku som mala hlavu ľahkú ako balón a želala som si, aby sa tam objavil Laco. Aby ma odviedol preč, do nášho lesa, k nášmu stromu, oprel ma o kmeň a bozkával.

Namiesto Laca tam bol spevák. A Jana. Ibaže tá sa čoskoro vyparila. Na čosi sa vyhovorila - a zmizla.

Osamela som so spevákom. Už nebol taký zábavný ako predtým. Pil jednu vodku za druhou. Hovoril čím ďalej tým menej, až napokon prestal rozprávať. Len sa díval pred seba. V jednej chvíli sa na mňa pozrel dlhým, zádumčivým pohľadom, v ktorom bolo čosi skryté. Možno otázka, možno odpoveď, možno len jedno slovo, možno dve, možno desať a možno tisíc... No nevyslovil ich a ja som jasne vedela, že aj keby ich povedal, neboli by určené mne. Myslel na kohosi iného. Po chvíli z neho vyšlo:

,,Mohla by si byť ako ona... Keby si nebola brunetka."

Nevdojak som sa dotkla svojich dlhých, gaštanových vlasov. Nikdy mi nevadila ich farba. Až teraz... Všimol si to gesto. Povedal:

,,Viem, že nie si ona. Nikto nemôže byť ona..."

,,A ty nie si Laco." pomyslela som si zanovito.

,,Daj si ešte!" posunul ku mne ďalší pohár s džintonikom.

Prevrátila som ho do seba.

Dotkol sa mi rukou tváre a trochu váhavo sa opýtal:

,,Chceš... Chceš ísť so mnou?"

Akoby ma v tej chvíli čosi rozčeslo na dve časti. Jedna polovica chcela zvolať áno a druhá nie. Miesto toho som iba pokrčila ramenami.

3.

Vysvetlil si to ako súhlas.

Položil na pult peniaze a vybral sa do protiľahlých dverí hotela. Ja za nim. Neisto. Váhavo. Chtiac aj nechtiac. Bola som presne ako v tej rozprávke: napoly oblečená do túžby, napoly z nej vyzlečená. Dieťa vo mne sa splašene bránilo, no žena, ktorá sa práve prebudila, možno pod vplyvom džintoniku, možno pod vplyvom zvláštnej chvíle, dychtivo túžila po dotykoch a po bozkoch.

Výťah nás odviezol na druhé poschodie. Spevák odomkol izbu, nechal ma vojsť dnu. Nervózne som podišla k oknu. Hoci som mala hlavu pomotanú od alkoholu, zasvietilo vo mne varovné svetielko. Možno to bolo tým, že pred sebou som mala svoje mesto, to isté, ktorým som sa túlala ruka v ruke s Lacom, tie isté pouličné lampy, pod ktorými som mu nedovolila pobozkať ma, tie isté obrubníky chodníkov, po ktorých som skackala na jednej nohe s rozpriahnutými rukami, tie isté výklady, v ktorých som vídavala svoju a Lacovú tvár.

Spevák sa postavil za môj chrbát a položil mi ruky na plecia. Mykla som sa. Strach sa opäť zobudil. No potom som ho potlačila, nasilu, naschvál, hlboko, do najzadnejšieho záhybu na duši, a oprela som sa hlavou o jeho hruď. Položil mi ústa do vlasov... ale zrazu sa odtiahol.

,,Nie." povedal krátko.

,,Čo nie?" zadivila som sa.

,,Nebolo by to dobré... Ty to nechceš!"

,,Ako to vieš?" vyhŕklo zo mňa nečakane.

,, Máš svaly celkom stuhnuté. Pozri..." prešiel mi prstom po ramene. ,,Akoby si sa chystala bojovať. Roztúžená žena je iná, mäkká."

Cúvla som od neho preč a prekrížila si ruky na prsiach. Nechcela som, aby videl, ako sa mi chvejú prsty.

,,Bolo by lepšie, keby si išla domov." povedal ticho.

Vzala som si kabát, ten hrubý, na ktorý mi mama deň predtým prišila tenkou ihlou odtrhnutý gombík a vybehla von z izby. Spevák za mnou:

,,To nevadí, že sa nič nestalo..." utešoval ma. ,,Aj tak si fajn dievča. Iste máš chlapca. Oľutovala by si to..."

Ten chlapec stál v dverách hotela a s nechápavým výrazom v očiach sa díval na mňa. Priviedla ho tam Jana. Vraj nie je múdre nechať ma samú so spevákom. Pretože som len Egreška. A môj čas dozretia ešte neprišiel. Preto doviedla Laca do baru. Lenže mňa už v bare nebolo. Ani speváka. Jana sa spýtala barmanky, kde sme sa stratili - a ona povedala, že sme šli spolu do hotela oproti.

O mesiac na to Laco narukoval do zahraničnej misie. Odišiel kdesi do rozbombardovanej Tramtárie, odkiaľ sa vrátil až po rokoch.

Odišiel aj spevák. Po úzkom moste, čo vedie zo života do smrti.

Nebolo žiadnych ďalších tisíc nocí s ním.

Iba tá jedna, kratučká.